Ďalšia postaršia dáma, teraz už španielsky hovoriacia na mňa volá z druhej strany ulici. ʺOtvára sa to zdola, daj tam nohu, a potlač. Potom sa veko otvoríʺ….Nič, kontajner bol ako zamknutý.
Tak som nazrela ešte do toho vedľajšieho, hoci som si pamätala, že odpadkovú vrece som takmer s istotou vyhodila do toho prvého. Druhý kontajner bol takmer prázdny, len celkom na spodu bolo jedno menšie roztrhnuté vrecko, ktoré ani zďaleka nepripomínalo to moje vrece z predchádzajúceho dňa. Na dne sa ešte bezprizorne lepilo nejaké lístie a špina. Chcela som preskúmať všetko. A tak som naťahovala ruky, aby som to tam mohla trocha rozhrabať, vyskakovala som až na špičky, až mi celý trup zmizol v kontajneri. Nakoniec sa mi von z kontajnera hompáľali len obe nohy.
Po piatich minútach som to vzdala. Operácia sa nepodarila. Zábavu malo len pár miestnych obyvateľov, ktorí tu Európanky prehrabávajúce kontajneri zatiaľ nevideli. Všetci sa na mňa mierne usmievali a okoloidúci pán sa mi prihovoril, že aj on už vyhodil do odpadkov nechtiac dáke veci…A nech už nehľadám, lebo smetiarske auto tu bolo zavčasu ráno…
Ďalšia moja snaha – viedla k zdielaniu môjho nešťastia. Poslala som synovi odkaz na Skype – že som práve stratila telefón, ale mi neuverí, lebo to bolo DOMA. Celý deň som ho používala. Vymenila som si pár správ so známymi a čakala som návštevu, tak som si telefón držala blízko pri rukách. A potom ho zrazu nebolo. Na žiadnom bežnom mieste, ani pod postelou, za gaučom, či v niektorom šuflíku. Úplná záhada. Vyparil sa z tohto sveta…Nič, ani pri prezvoneni…A TAK MA NAPADLO, ŽE JEDINÉ MIESTO kam som v ten deň išla bol kontajner na smeti. Je možné, že sa mi vyšmykol a spadol tam? Je možné, že som ho hodila do odpadového vrecka s ďalším smetím?
Zostala tu len záhada strateného mobilu. A zostala som tu JA sama ako prst v šírom svete, prehrabávajúca sa kvôli mobilu v kontajneri…Teraz už bez môjho hlavného nástroja, ktorý ma spájal s rodinou a okolitým svetom….skoro ako sama v čiernej diere….
