Obdivujem čarokrásnu atmosféru prírody, majestátne horské bralá a hrdo sa vypínajúce hradby chrámov, ktoré sa strácajú a opäť objavujú v jemnom opare rannej rosy. Pozerám na kus záhady, ktorú nám zanechal národ Inkov. V mysli sa mi premietajú pohnuté dejiny ľudstva a to, čo po nich zostalo– staroveké chrámy Inkov, Mayov či Aztékov, pyramídové stavby majestátnych rozmerov a tajomné rituály a obrady sprevádzajúce vývoj prastarých národov, ktoré zanechávajú časť svojho posolstva nám, novodobým obyvateľom.
Machu Piccu bolo staré indiánske mesto vystavané vysoko vo výške 2440 m v nedostupných Andách. Výstavba mesta sa pripisuje Inkom, je však možné, že títo len prispôsobili pôvodné stavby svojim účelom. Vláda Inkov nesiaha ďaleko do histórie. Okolo roku 1100 bol kmeň Inkov len jeden z viacerých kmeňov v Andách. Postupne však Inkovia nadobúdajú viac územia a vytvárajú Ríšu Inkov, rozrastajúcu sa v rokoch 1200 – 1533. V roku 1438 nastuje na trón panovník Pachacuti. Pachacutimu sa podarilo rozdrobené územia spojiť v silnú ríšu. V zlatej ére mala ríša Inkov okolo 10 miliónov obyvateľov a ich ríša sa tiahla 4000 km pozdĺž Tichého oceánu. Inkovia vytvorili najväčší Andský štát. Hlavou ríše bol Inka – potomok Boha Snka na zemi. Vládca s neobmedzenou mocou. Jeho moc bola udržiavaná a sprevádzaná nespočetnými rituálmi, mágiami a obradmi, podporená sujtov kňazov a šamanov.
Dnes sa prechádzam po záhadnom meste Inkov, Machu Picchu. Obdivujem scenériu, absolútnu harmóniu prírody, skál a zvyškov budov vybudovaných z mohutných kamenných kvádrov. Obdivujem do ďaleka sa vynúce kaskády terás, na ktorých roľníci pestovali obživu, quinou, možno zemiaky a určite lístky koky. Na kaskádach terás sa nachádza množstvo malých kanálikov slúžiacich na zavlažovanie a tak toto údolie dokázalo byť sebestačné aj v dobách nájazdov a nepokojov. Možno niektoré stavby slúžili aj ako sýpky na uskladnienie potravín. Podobné sýpky boli aj v iných častiach Peru a vládcovia tam udržiavali zásoby potravín počas doby viac ako šesť mesiacov.
Prechádzam sa po ploche areálu, až prichádzam k mohutnej skale, ktorá takmer presne kopíruje obrysy okolo sa vynúcich hôr. Okolo stojaci turisti na tento kameň kladú ruky a šeptajú si, že z neho sála nezvyčajná energia. Ďalej blúdim mnohými miestnosťami bývalého chrámu, prichádzam do jeho centra, ktoré je známa ako chrám troch okien a zostupujem dolu po schodoch, kde je obetná miestnosť s veľkým plochým kameňom v strede, kde sa konali posvätné obrady. Nad miesto padá mrak a zahaľuje scénu svojou pochmúrnosťou. Zatváram oči a predstavujem si možné výjavy. Stredovek bol plný pochmúrnosti. Tu, aj inde vo svete. V strednej Amerike pretrvávali obetné obrady, v Európe to bol skôr pohon na čarodejnice, oboje založené na ľudských emóciách, snahe zavďačiť sa božstvám, pacifikovať prírodné sily či vysporiadať sa s démonmi a záhrobnými silami.
Nedá mi nespomenúť obete mladých dievčat vo veku okolo 11 až 15 rokov, ktoré boli ponúknuté Inkovi ako obete. Rodina, ktorá obetovala svoju dcéru to považovala za poctu a tak obrady najprv prebiehali v dedine dievčaťa a potom sa sprievod s dievčaťom vydal na cestu do Cuzca, hlavného mesta Inkov, kde prebehli rituály k bohom. Po obradoch sa sprievod s dievčinou vydáva na spiatočnú cestu do hôr, kde bude dievčina za živa obetovaná vo vysokých Andských horách. Dievčina bola omámená nejakým nápojom a nakoniec zamurovaná či uzavretá v jaskynke. Niektoré z týchto obetí na neskôr našli ako zachované múmie sa tak nám zanechávajú svedectvo svojej doby.
Možno dnes žijeme v menej brutálnej dobe, stále však zápasíme so svojimi démonmi. Peru je mladá krajina, kde sa sloboda a demokracia len pomaly vyvíjajú. Dnes zápasí najmä s korupciou, úplatkárstvom, narkotikami, s rozpredávaním národného bohatstva a nezamestnanosťou. Povedomé, nie? Tohto roku čaká Peru voľba prezidenta a zo štyroch kandidátov minimápne dvaja majú nečistú minulosť spojenú s úplatkárstvom a mafiou. Možno hlavnou kandidátkou je Keiko Fujimori, ktorej otec, bývalý prezident Peru z predchádzajúcich rokov, bol odsúdený za korupciu a iné prečiny na 25 rokov. Teraz si ich odpykáva vo väznici v Lime. Asi každý štát musí dozrieť a vyrásť, prejsť vývojom, temnou minulosťou a násť si svoj spôsob a cestu, aby prešiel do plnohodnotnejšej humanity. Nakoniec, všetci cez to ešte stále prechádzame a hľadáme svoju ľudskejšiu tvár.
Machu Picchu ma nechce pustiť zo svojho objatia. Ešte raz krúžim celým areálom. Nechávam dopadať jemný dážď na svoju tvár a potom sa na oblohe, doteraz plnej oblakov, otvára kúsok neba a ja som odmenená výhľadom na hrdú stavbu čnejúcu sa na skalách. Ešte raz stúpam cestou k posvätnej skale, kladiem na ňu ruku a snažím sa naakumulovať trocha energie, ktorú si odnášam so sebou.
Vychádzam z komplexu a nastupujem do autobusu, ktorý ma odvezie dole do dedinky Aquas Calientes, nazývanej aj Pueblo Machu Picchu. Autobusy sú očíslované a dobre zorganizované. Skrátka Peruánci vedia, ako vyžiť svoje turistické miesta a zarobiť nejaké soles. Netreba hovoriť, že ubytovanie a prehnané ceny dopravy majú v rukách vychytené firmy.
Z reproduktorov autobusu sa ozývajú staré clivé indiánske melódie – medzi inými aj El Kondor Paso. Po príchode do údolia vystupujem z autobusu a prechádzam dedinkou Puebo Machu Piccu pozostávajúcej najmä z hotelov, ubytovní a jedálni všemožného charakteru, kde každé jedlo má prirážku takmer 100 percent. A tak si v potravinách kupujem niečo malé a vyberám sa posedieť si na námestie pri soche panovníka Inkov.
Prednosťou dedinky Pueblo Machu Picchu je jedine malebná príroda. Je to akási čakacia stanica na výlet do Macchu Picchu komplexu a tak tu turisti pobudnú zo dva tri dni a poberú sa ďalej. Pueblo nemá povolené ďalej rásť, v podstate ani nie je kam, keďže sa nachádza v úzkom údolí. A taktiež nie je povolené sa sem sťahovať, čo je asi dosť fér, keďže denne sem prichádza okolo dvoch tisíciek turistov. Je to dané kapacitou Macchu Piccu areálu stanovenou na maximum 2000 ľudí denne. Viac vstupeniek sa nepredáva. Macchu Picchu sa dostalo do povedomia ľudí ako jedinečná svetová rarita a je to naozaj tak. Svojim čarom, nostalgiou, smútkom za slávnou, čiastočne zabudnutou, či nepoznanou minulosťou sa snáď vyrovná len Petre v Jordáne a egyptským pyramídam. Petra a pyramídy sú však kvôli súčasným nepokojom v islamských krajinách oveľa menej navštevované. Peru je v dnešných časoch turistami vyhľadávaná krajina a tak na Macchu Picchu prichádza denne niekoľko tisíc zvedavých návštevníkov, a takmer všetci odchádzame očarení. Na to očarenie by postačovala aj príroda sama. Kopce sa hrdo vypínajú uprostred nekonečnej džungle, panoráma je úchvatná a jedinečná, dole v údolí šumí rieka a počasie sa mení z minúty na minútu ako pod vplyvom neviditeľného kúzelníka...
Mágia a tajomstvá, to všetko sa skrýva za posvätným mestom a taktiež neobyčajná húževnatosť a sila ľudskej vôle, ktorá napomohla tvorbe tohto nezvyčajného mesta driemajúceho po stáročia v objatí vrchov.
Machu Picchu je úžasná stavba vyjadrujúca snahu o prežitie, o posunutie svojho národa o kúsok vpred, a možno posunula celé ľudstvo, cez kreativitu a ľudské úsilie. A toto úsile a snahy zostávajú ukryté v tichom mlčaní majestátnych končiarov Ánd. Končiarov, ktoré tu pretrvávajú ďaleko dlhšie ako my ľudia ...a svojou majestátnosťou a pokojom tíšia búrky a pustošenia okolo nás.
