V šamanskom tábore Shipibo v Peru som strávila nezabudnuteľných päť týždňov. Tu voľne nadväzujem na svoje predchádzajúce rozprávanie v časti Tajomstvá šamanov. Dnes to budú prípravy na ceremóniu s ayahuascou.
Je v predvečer mojej prvej ceremónie s použitím ayahuascy a stále ešte rozmýšľam, či je toto tá správna cesta pre mňa. Na cestu do Amazónie som nešla celkom nepripravená. Ayahuasca je rýchlorastúca tropická liana Banisteriopsis caapi, nazývaná aj „liana duší”. Táto rastlinka má obrovský potenciál liečiť na hlbinnej úrovni – fyzické i duševné bolesti. Viem, že ayahuasca je rastlina, ktorá sa používa jednak kvôli liečeniu, ale taktiež so spirituálnych dôvodov keďže otvára naše vedomie, a dokáže priviesť do nášho vedomia informácie, poznatky, a znalosti, ktoré sme možno tušili, ale boli ukryté hlboko v našom podvedomí. Ďalej nám môže otvoriť nové spirituálne náhľady, či rozširovať vnímanie reality. Často má schopnosť priviesť z podvedomia na svetlo naše, traumy, bloky, negatívne zážitky z rôznych období nášho života, nevynímajúc detstvo. Počas ceremónie sa staré nedoriešené veci, smútky, depresie môžu priviesť do vedomého stavu, a tak sa nám často uľaví, poprípade dospejeme k porozumeniu situácie a tak stará trauma môže doznieť, či dokážeme ju v ďalšom lepšie zvládať. Takže som tu, v peruánskej Amazónii a chystám sa na svoj prvý rituál. Andy, náš vedúci kempu mi povedal, že ešte pred samotným obradom sa mám dostaviť do maloky – to je do obradnej miestnosti kruhového tvaru, kde sa dejú ceremónie.
Už o 19 hodine sa vydávam do maloky. Začína byť prítmie a tak si zo sebou beriem aj baterku. Zatiaľ som tam ešte nebola, takže mi nie je jasné, kde sa maloka presne nachádza. Zastavujem sa v jedálni, či mi niekto poradí, ale nikto tam nie je. Kráčam po lesnej cestičke, keďže mi bolo povedané, že po nej mám pokračovať, až niekde vľavo uvidím maloku. Takto kráčam asi desať minút a ešte stále nič nevidím, čo nie je nič prekvapivého, lebo pribúda tma a ja neviem presne, kde pozerať.
Prichádzam na koniec nášho pozemku ku vrátam, ktoré idú von do bušu. Pri dverách je strážca s pištoľou a keď sa ho pýtam, ako nájdem maloku naznačuje, že treba isť von a ešte ďalej pokračovať po ceste. Chvíľu váham, ale nakoniec sa rozhodujem to nevzdať. Slnce už pred dakým časom zapadlo a teraz začína byť dosť tma. Mám len slabú baterku, ktorou si občas posvietim na cestu, ale nie je mi všetko jedno. Cestu nepoznám a je to len môj druhý deň v buši. Teraz je už hodne tma a ja naozaj neviem, ako ďaleko je ceremoniálna miestnosť, ani či ju rozpoznám a nájdem. Pomaly začínam rozmýšľať či sa vrátiť naspať, ale nechcem to zase tak ľahko vzdať. Už keď som naozaj na vážkach, prichádzam k niekoľkým domom, o ktorých som sa neskôr dozvedela, že tam bude miestna šamanská škola pre deti. Zo strážneho domčeka počujem hlasy, ktoré na mňa niečo volajú, ale s mojou španielčinou sa zmôžem len na jednu – dve lámané vety, kde vysvetľujem, že hľadám šamana a maloku. Maestra šamana tu našťastie všetci poznajú a tak sa chlapík obetuje a ide ma odprevadiť až do maloky, ktorá je ešte ďaleko… Takto spolu kráčame asi 15 minút, až sme nakoniec prišli na ďalší ohradený pozemok s bránou, otvárame si, prejdeme ešte kúsok a vstupujeme do kruhovej miestnosti. Zatiaľ tam nikto nie je, ale kvôli mne prichádza správca, zažína sviečky a čakáme ešte dáku hodinku, možno aj viac, kým sa dostavia aj ostatní účastníci. Len vtedy sa dozvedám, že maloky sú dve, jednu máme priamo na pozemku a pred ceremóniou som sa mala dostaviť tam a tá druhá je spoločná so susednou Suipino dedinou, kde chodievame na nočné slávnosti. Toto bola moja prvá zložitá situácia a počas pobytu sa mi ich udialo oveľa viac. Niekedy mi to pripadalo, že ma život či šamani skúšajú, ako si viem poradiť v nepredvídaných situáciach. A skutočne moje skúšky v Peru nasledovali jedna za druhou. Akoby sa ma šamani rozhodli otestovať. Možno moje skúšanie bolo súčasťou liečebného procesu. A naozaj viacero mojich strachov a neistôt som dokázala nechať za sebou.
Po mojom príchode do maloky chvíľu ticho sedím a prežívam atmosféru, v ktorej sa nachádzam. Vzhľadom na neočakávanú nočnú situáciu a môj večerný pochod som unavená a vyčerpaná, čo mi umožňuje brať všetko s odstupom a zvláštne – aj s pokojom. Onedlho prichádza hlavný šaman maestro Rogers a jeho traja pomocní šamani, jeho bratia. Podáva mi ruku a predstavuje sa mi. Cítim z neho pohodu a dôveru a tak sa upokojujem. Veď Rogers má byť mojim hlavným šamanom počas ďalších niekoľko týždňov. Pred rituálom si šamani obliekajú ceremoniálne košele s vyšívanými znakmi. Každá výšivka predstavuje niečo z ich tradície. Neskôr mi ich ženy ukazujú výšivky s geometrickými motívmi, ktoré predstavujú akoby bludisko života a posmrtných oblastí, k tomu sa pridávajú motívy anakondy, zvierat a prepletené konáriky ayuhuascy.
Všetci šamani, s ktorými sa stretávam, patria ku kmeňu Shipibo, kmeňu žijúcemu v povodí rieky Ucayali blízko Pucallpy. Tak je to už celé generácie. Rituál sa začína tým, že maestro Roger fúka do fľašky s ayahuascou a niečo si pospevuje či šeptá. Je to súčasť obradu. Týmto sa bude začínať každá ceremónia. V kruhu okolo miestnosti sú umiestnené matrace s dekami, na ktorých teraz odpočívame. Niektorí sedíme a sledujeme, čo sa deje, niektorí sme si už pohodlne ľahli. Z jednej strany vedľa mňa leží japonský chlapec, z druhej strany sa mi prihovára mladý chlapec po anglicky, ale ako zisťujem o pár minút, pochádza tiež zo Slovenska a tak pomaly prechádzame na slovenčinu. Sused sa volá Rasti a prišiel si sem liečiť alergie. V priebehu ďalších týždňov sa z nás stanú veľmi dobrí priatelia. Už teraz môžem povedať, že preňho bol pobyt veľmi blahodarný a po odchode bol schopný konzumovať ďaleko viac potravín ako kedykoľvek predtým.
Je takmer deväť hodín večer. Cítim, že to, čo sa tu deje bude pre mňa veľký zážitok. Už sa nehnevám nato, že som musela hľadať maloku a blúdiť nočnou džungľou. Pristavuje sa pri mne aj náš manažér Andy a hovorí mi, že ešte sa mu nikdy nestalo, aby sa niekto ‚stratil‘ a odišiel sám do džungle. Taktiež mi oznamuje, že pokiaľ pôjdeme do tejto maloky, tak sa všetci spoločne odvezieme džípom. Takže sa dozvedám, že maloka si ma vlastne „pritiahla, či privolala“. Bolo to moje prvé dobrodružstvo v džungli a to som ešte netušila, že niekoľko ďalších bude v priebehu týždňov nasledovať. Všetko do seba zapadá, tak to malo byť, maloku som si mala nájsť sama. Podarilo sa a mám tento počiatočný test za mnou.
Prvé prípravy na ceremóniu sa začínajú. Môj priateľ Rasti mi zapaľuje jednu cigaretu. Hovorí, nech jednu skúsim, že to má očistné účinky. A tak si zapaľujem prvú cigaretu asi po dvadsiatich rokoch a naozaj ma to upokojuje, keďže moje neisté poťahovanie odvádza pozornosť od iných emócii. Rasti mi tiež vysvetľuje, že je dobre napiť sa vody pred použitím ayuhuascy, ale nie priamo potom, lebo by to mohlo urýchliť nevoľnosti žalúdka. A tak načúvam všetkým dobre mieneným radám. Ďalšia rada prichádza od šamana. Pristúpi ku mne a odporúča mi ísť na toaletu ešte pred ceremóniou. Taktiež sa dozvedám, že je možné, že ma bude chcieť rastlinka očistiť, a tak na záchod možno budem potrebovať ísť aj neskôr. Ale že to môže ísť aj inak, a preto mám kýblik pripravený rovno pri nohách. Je to moje prvé stretnutie s účinkami ayuhuascy a stále som trocha nesvoja. Miestnosť je teraz osvetlená len štyrmi sviecami, každá v jednom svetovom rohu. Toto prostredie je pre mňa nové a tak si potichu obzerám ďalších účastníkov. Vedľa mňa je skupinka Japoncov; trocha ďalej je nejaký japonský pár. Dozvedám sa, že maestro Roger zvláda aj základy tohto jazyka a tak japonskí turisti ho v Suipine často vyhľadávajú.Všetci sú mi veľmi sympatickí, sú to priatelia na ceste hľadania a cítim z nich, že hľadujú to čo ja, poznanie a zmysel života. Čiže sú to moji spolupútnici na ceste za poznaním.
O ceremónii pokračujem onedlho.
Buďme šťastní. TARA
