Nuž, ťažko povedať, či je so Slovenskom všetko v poriadku, ale asi si mám aj ja niečo poriešiť, keďže podobné komentáre vo mne zanechávajú emócie.
Prečo mi to vadí? Jednoducho asi preto, že domáci ma dávajú do pozície podriadenosti – ale v tom to celkom nie je. Irituje ma to, že som v podstate akceptovala ich náhľad na svet,veď inak by ma nemalo čo ovplyvniť. A tento náhľad na svet sa mi nepáči, a keďže nie je v mojich silách zmeniť názor okolia, budem musieť spraviť niečo so svojim postojom.
Takže, s čim nie som spokojná sú moje pocity a emócie, ktoré sa vo mne vytvoria, keď ma niekto označí za Východoeurópanku, teda za človeka, ktorý je svojím pôvodom - podľa ich názoru - o niečo nižšie ako oni.
Chcem tým povedať, že z pohľadu ľudí z UK nie je tento pohľad na iné národy nový. Dokonca ani u nás nie, aj keď si radi nahovárame, že medzi ľudmi má byť rovnosť. Nie je. Stále sme sa nevymanili spod vplyvu rozdelenia spoločnosti na vrstvy, triedy, platové zaradenia, rozdeľujeme národy podľa bohatstva, farby pleti a posudzujeme sa navzájom…Kto je lepši, bohatší, múdrejší…, a teda tento pocit nevymažeme len tak. Bol do nás vrytý počas dlhých storočí a je to jedna z vecí od ktorých sa tiež musíme oslobodiť. Moja stará pani, ktorú opatrujem, mimochodom bývalá profesorka anglickej literatúry, mi nedávno povedala: „ja som z roľníckej rodiny“, ja to zvládnem… Ten výraz som „z roľníckej rodiny“ ma prekvapil a zarazil. Pani vyštudovala vysokú školu, mala dobre platené miesto a stále aj vo vysokom veku v nej zostal pocit, že musela v živote bojovať, aby sa presadila ako roľnícka dcéra. Skrátka sme navyknutí pozerať sa na seba z pozície odkiaľ pochádzame a sme navyknutí, že sa delíme na bohatších a chudobnejších, z lepšej triedy a horšej triedy, talentovaných a menej šikovných. A pritom zápasíme s tieňmi zo svojej minulosti.
Týka sa to celých národov, ktoré sa niekedy cítia ukrivdené a utláčané. A právom, lebo vo svete je veľa historických aj súčasných nerovností. V Latinskej Amerike či Ázii budú na mňa pozerať ako na šťastnejšiu osobu, lebo som biela.
Svet je stále v nerovnováhe a preto vlastne nie je divu, že sa táto nerovnováha prejaví aj na mne. Je však potrebné vytvoriť čo najviac rovnováhy, najprv v sebe a posunúť túto harmóniu ďalej – na blízke okolie. Takže prijímam to, že pochádzam z východnej Európy a prijímam, že sa na mňa budú ľudia občas pozerať zhora. A hľadám v sebe dosť odvahy pozrieť sa na svoje pocity, rozumieť im a akceptovať ich. Moja akceptácia spôsobí, že viem, že ma to občas zamrzí, ale už sa s týmito pocitmi nemusím viac zaoberať.
Čiže inými slovami, je to na mne ako sa tým vysporiadať, je na mne nájsť rovnováhu aj v týchto emóciách‚ prijať nerovnosť národov a povedať – áno som z východnej Európy, je to fajn a nič mi to nerobí, čo si myslia iní. Takže na tom idem popracovať a odo dnes každému hneď na začiatku poviem, ze som z východnej Európy.