Zambia, Lusaka a život ako ho nepoznáme.

Autor: Stanka tara Uhrinová | 13.6.2016 o 16:59 | (upravené 14.6.2016 o 9:02) Karma článku: 5,63 | Prečítané:  1612x

Viktóriine vodopády, rozrastúce sa hlavné mesto Lusaka a podpora školského projektu pre výučbu detí v najchudobnejšej časti Lusaky - to bolo náplňou môjho výletu do Zambie.

Lusaka je mesto, kde som mala vypomáhať na jednom z projektov Univerzity sv. Alžbety. Nakoniec na toto miesto nastúpila moja dobrá priateľka Zuzka, ktorá tu strávila šesť mesiacov. Využila som situáciu a prišla som ju pozrieť, vypomôcť pri projekte výučby detí v najchudobnejšej časti Lusaky a nakoniec sme spolu vycestovali k Viktóriiným vodopádom a do Národného parku na juhu krajiny, nachádzajúceho sa na hraniciach zo  Zimbabwe. Zambia má názov štátu odvodený od rieky Zambezi. Dnes má 16.5 mil. obyvateľov. Za posledných 10 rokov sa počet obyvateľov takmer zdvojnásobil.

Zohnať lacnejší let do Lusaky sa takmer nedá. Žiaľ, ekonomické aerolinky o vzdialenejšie oblasti Afriky nemajú záujem. Bolo potrebné zaplatiť plnú cenu a letieť cez Londýn. Na letisku ma čakal Richard, priateľ, ktorého kamarátka Zuzka občas využila ako taxikára. Richard, je miestny podnikateľ a staviteľ, ktorý robí v Lusake menšie zakázky a tiež finančne podporuje miestnu školu pre najchudobnejšie deti. Súčasťou práce slovenskej misie bolo pomáhať a zastrešovať aktivity tejto školy, jednak finančne a jednak programom a spoluprácou s miestnymi učiteľmi.   Richard pre mňa prichádza na otvorenom džípe. Trpezlivo na mňa čaká v letištnej hale. Hoci let prichádza načas, formality na letisku pri prílete sa natiahnu na viac ako hodinu. Potom sa navzájom predstavujeme a nastáva moja prvá jazda po Lusake. Počasie je príjemné, je skorý marec a najväčšie monzúnové dažde už skončili. Doprava je pomerne hustá, vozovky sú prijateľné. Len pri investíciách nikto nemyslel na chodcov, a tak chodníky tu nie sú žiadne. Pozdĺž cesty sa tiahnu zástupy ponáhľajúcich sa ľudí. Niektorí sú v oblekoch, iní sú oblečení veľmi skromne – všetci sa však svorne náhlia a preskakujú kaluže a výmole na ceste, či náhlia sa po prašnom páse pozdĺž vozovky. Dnes je tu vcelku sucho. Až neskôr zistím, aké je to nepríjemné, keď prší – a nás chodcov čaká spŕška od okolo idúcich vozidiel a čľapkanica v rozmoknutom bahne, keď sa členky zabárajú do rozmoknutej kaše.

Po ceste z letiska prechádzame cez centrum Lusaky, kde si zo záujmom pozerám domy a miestnych obyvateľov. Lusaka sa stala hlavným mestom Zambie v roku 1935, ešte počas vlády Britského impéria. Britské impérium v Zambii (predtým nazývanej severná Rodézia) začalo svoje pôsobenie v 19.storočí. V roku 1889 získala spoločnosť Cecila Rhodésa takmer neobmedzené práva na ťažbu medi. Nerastné bohatstvo a polodrahokamy sa ešte aj dnes nachádzajú v baniach na severe krajiny. V roku 1964 sa skončila koloniálna vláda a bola vyhlásená nezávislosť. Začiatky slobodnej krajiny však boli ťažké. Ako to poväčšine býva, vlády sa zmocnil diktátorský režim a ten si postupne privlastnil všetky prosperujúce odvetia priemyslu a nerastné bohatstvo krajiny. Dnes je Zambia krajina s veľkou chudobou a nedostatkom potravín, hoci sa tu nachádzajú bohaté náleziská medi a kobaltu. V ťažbe medi je Zambia na 4. mieste na svete. Veľké bane na meď sú v severnej časti Zambie – Copperbelt (medený pás). V súčasnosti sa zaujímavou stala ťažba kobaltu. Kobalt sa produkuje ako odpad po flotácii medi, a kobalt je dnes oveľa drahší ako meď.
V súčasných rokoch zambijské medené bane získala Čína, ktorá po hrubej privatizácii (podobnej našej v roku 1990) si privlastnila toto veľké nerastné bohatstvo. K domácim – zambijským baníkom sa chovajú Číňania vykorisťovateľsky. Baníci sú platení minimálne a podmienky sú horšie, ako za anglickej nadvlády. Navyše, za posledné roky cena medi poklesla a mnohé bane sa v súčasnosti zatvárajú.

Lusaka, teraz hlavné mesto, bola pred rokom 1935 len jednou z mnohých miestnych dedín, ktoré tu vznikali hlavne na počiatku 20. storočia. Tým, že je Lusaka hlavným mestom, je dané, že sa tu nachádzajú ambasády mnohých krajín, administratívne centrá a úrady pre mnohé NGO organizácie, ktoré majú za úlohu zmierniť najväčšiu biedu a pomôcť pri výchove chudobných detí, či zakladaní nemocníc. Inak Lusaka nie je hlavnou atrakciou pre turistov. Je to skôr prestupná stanica pre cestovanie po celej krajine - najmä k Viktóriiným vodopádom a viacerým prírodným rezerváciám.

Medzi miesta, ktoré sa v hlavnom meste oplatí pozrieť patrí trh farmárov a stánky domácich v blízkosti železnice, Národné múzeum, Anglikánska katedrála, ale nadovšetko autentický život domácich ľudí v ich malých pozliepaných chatrčiach, kde namiesto dverí je jednoduchý otvor a strechu pokrýva vlnitý plech. V takýchto chatrčiach je v čase horúčav viac ako 40 stupňov.

Neskôr so svojou priateľkou Zuzkou navštívim aj miestne rodiny. Sedím v jednoduchých príbytkoch a domáci sa s nami delia o svoje skromné jedlo, ktorého súčasťou je kukuričná kaša. Ale nemôže to byť hocijaká kukurica. V dobách veľkého sucha a hladu Zambijčania dostali dotáciu kukurice z USA (možno geneticky modifikovanej) a zistili, že z tejto kukurici sa žiadna kaša vyrobiť nedá. Skrátka, nemala dosť lepku, aby si udržala konzistenciu kaše. Odhaduje sa, že v južnej časti Afriky, ku ktorej patrí aj Zambia, je približne 14 miliónov hladujúcich (Zdroj: reuters.com). Toto číslo sa zvyšuje počas rokov extrémneho sucha. Zavlažovacie systémy tu takmer neexistujú a ak sa stane, že monzúnové dažde nie sú výdatné, či neprídu v správny čas pred výsadbou kukurice a obilnín, tak veľká časť populácie trpí. Kukuricu pestujú najmä malí farmári a tí si nemôžu dovoliť investíciu do zavlažovania, či lepšej mechanizácie. Nanešťastie to vyzerá, že aj tento rok budú veľké suchá.

V nasledujúcom týždni chodím so Zuzkou pravidelne do miestnej školy pre najchudobnejšie deti. Počúvam, čo všetko už tieto deti vedia, a s akým nadšením sa učia rodný jazyk ako aj angličtinu. Po škole majú krúžky výtvarnej výchovy, hudby, športu, futbal. Nadšene behajú po poli s bosými nohami a vôbec nedbajú nato, že občas sa z kríkov vynorí jedovatý had. Ten je súčasť pralesa a keď sa objaví v poli, či pri chatrčiach detí, tak sa rozprúdi honba na chytenie hada s mačetou...

 Kalinga Linga škola, nachádzajúcej sa v najchudobnejšej časti Lusaky, bola financovaná slovenskou Univerzitou sv. Alžbety. Bez jej pomoci by deti z ulice nedostali vzdelanie, nenaučili by sa čítať, počítať a hovoriť po anglicky - čo je nevyhnutné pre ich ďalšie vzdelanie, prácu a budúce možnosti. Deti chodia do školy s radosťou a s nadšením. Pozerám sa na mladú učiteľku, koľko vnímavosti a nadšenia dáva do výučby. A pozorujem deti ako po pani učiteľke opakujú básničky, piesne, píšu do svojich skromných písaniek so zvyškami ohryzených ceruziek. Sú nekonečne vďačné, keď sa s nimi hráme pexeso, scrubble, alebo hocijakú inú hru a sú celé nadšené, keď sa zúčastnia menšej súťaže, ktorej odmenou je cukrík, či dva.

Na fotkách dole je séria záberov z Kalinga Linga školy. Tie zašpinené, skromné priestory so školskými lavicami nie sú sklad, či skladový priestor, tu sa naozaj takto vyučuje. Veľmi skromne. Každý použitý materiál, toaletná rolka, či krajší kameň sa použije znova, vo výtvarnej výchove, či ako dekorácia. Dievčatá majú k dispozícii jeden starý šijací stroj - starú Singerku a učia sa ušiť si niečo užitočné zo starých zvyškov látky.

 

V piatok večer miestne učiteľky pečú koláče a skromné jedlá, ktoré budú predávať spolu so žiakmi na miestnom sobotňajšom trhu. To prinesie pár skromných korún pre školu. Nakúpia sa zato školské písanky, či nejaké zvyšky látok na pracovnú výchovu. Nadanejší žiaci si chystajú na predaj menšie drevené výrobky, či pár kresbičiek, ktoré im prinesú pár financií a navyše aj cenu pre najlepšieho z nich. Skrátka takto prebieha v škole denný život. Škola je pre deti zadarmo. Alternatívou je iba potulovanie sa na ulici, hlad, prach poľných ciest a horúčava poobedňajšieho slnka. Väčšina detí si volí (dobrovoľne, nie násilím) návštevu miestnej školy.

Spolu s priateľkou Zuzkou sa vyberáme na výlet autobusom do južnej časti Zambie. Nachádza sa tam turistické mesto Livingstone (najväčšie mesto v Južnej provincii) a majestátne Viktóriine vodopády.  V meste Livingstone navštívime prírodovedecké Múzeum s archeologickými predmetmi, krojmi a remeselnými výrobkami a neskôr krokodíliu farmu juhovýchodne od mesta Livingstone, ktorá je populárnou destináciou turistov. Je zaujímavé pozorovať lenivých krokodílov vyhrievajúcich sa na slnku, ktorí, keď sú dobre nakŕmení, dokážu hodiny relaxovať takmer bez pohnutia.

 A potom nás už láka najväčšia atrakcia tejto časti sveta - Viktóriine vodopády. Viktóriine vodopády sú jednou zo svetovo najznámejších a najúchvatnejších lokalít na svete. Sú 1,8 km široké a viac ako 108 m vysoké, pričom padajúca voda vytvára vodnú sprchu, ktorú je vidieť zo vzdialenosti až 50-80 km.

Viktóriine vodopády patria medzi najväčšie, najhlučnejšie a najmokrejšie vodopády na svete. Na zoznam hlavných atrakcií Južnej Afriky sa dostali v roku 1989 a boli zaradené do svetového prírodného dedičstva UNESCO. Vďačia za to svojej výnimočnosti a rozmerom. Svojou šírkou  1 800 metrov pôsobia majestátnejšie ako povestné Niagarské vodopády.  Padajú z výšky 108 metrov do úzkeho hlbokého kaňonu, nazývaného Diablov kotol, ktorý im pridáva na atraktivite.

Priemerný prietok vody je 1 400 m³/s, ale mení sa v závislosti od ročného obdobia. Čas dažďov od novembra do apríla spôsobuje, že hladina rieky Zambezi, na ktorej vodopády ležia, výrazne narastie a spŕšky vody môžu doletieť do vzdialenosti až 800 metrov. My sme navštívili vodopády v druhej polovici marca, takže prietok vody bol neskutočne veľký. Počas prechádzky okolo vodopádov sme nosili vetrovky a pršiplášte, z ktorých sme občas vystrčili ruky, aby sme spravili foto-zábery. A aj tak sme na konci dňa boli dosť premočené. Vonku však bolo dostatočne teplo, takže to nebolo nepríjemné.

 

Na druhý deň sme sa vydali pozrieť si Viktóriine vodopády aj z druhej strany, zo Zimbabwe. Samozrejme sme si opäť museli zaplatiť víza a potom sme mohli prejsť cez most ponad rieku Zambezi, ktorá tvorí hranicu medzi oboma krajinami. Z mostu sú úžasné vyhliadky a navyše sa používa pre bangee jumping. Tu sme nejaký čas pozorovali odvážlivcov, čo sa nebáli zaskákať si priamo dolu takmer na hladinu rieky. Samozrejme, potom ich silné lano vrátilo naspäť na most. Navyše sa nad hladinou rieky vytvorila z rozprášených kvapiek rosy úžasná pestrofarebná dúha.  Tá sa tu z rozprášenej vody tvorí takmer každý deň. A potom nás už čakali samotné vodopády. Z druhej strany majú vodopády opäť inú podobu, skryté tajomstvá, prúdy a prírodné zákutia.  

V Zimbabwe bolo zaujímavé vidieť inú mentalitu ľudí, miestnych domorodcov a obchodníkov. Zimbabwe je považovaná za menej bezpečnú a počas posledných rokov majú neuveriteľné finančné problémy, vysokú infláciu a takmer 80 percentnú nezamestnanosť. Krajina má veľký deficit, kedže hodnota dovezeného tovaru je takmer dvojnásobná v porovnaní s vývozom. Pozemková reforma, ktorá mala vrátiť pôdu do rúk čierneho obyvateľstva bola totálne neúspešná a dnes je Zimbabwe zaostalou a hladujúcou krajinou. Ich peniaze sú takmer bezcenné, a tak používajú rôzne medzinárodné meny, ale ich zásoby zahraničných peňazí sú vyčerpané a tak sa utiekajú aj k odpredávaniu prírodných rezervácií. Vzhľadom na ťažkosti v Zimbabwe je počet návštevníkov a turistov podstatne nižší a domáci obchodníci sú o to neústupnejši a neodbytnejší – snažia sa predať za každú cenu, aspoň niečo malé. Bol to smutný pohľad na túto krajinu.

Večer sme sa vďačne vrátili cez most naspäť do Zambie, kde je obyvateľstvo o niečo optimistickejšie. V povetrí nad rieku Zambezi sa vznášal hukot vodopádov premiešaný s nápevmi domorodých piesní a zvukmi bubnovania, ktorý sa niesol okolím  dlho do noci...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?