Manchesterská galéria a vojna pohlaví.

Autor: Stanka tara Uhrinová | 10.5.2016 o 8:51 | (upravené 12.5.2016 o 20:16) Karma článku: 4,53 | Prečítané:  244x

Odchádzam z galérie s večnou otázkou: Prečo čaká Penelopa na svojho Odysea? Mýty nás neustále fascinujú, ukazujú večný boj o svoju vnútornú ženu, o svoju identitu, zdôrazňujú boj medzi pohlaviami...Ten, ktorému čelíme aj dnes.

V jedno nedeľné poobedie prichádzam do umeleckej galérie v Manchestri. Angličania sú ešte stále veľkorysí, vstupné je zadarmo, otvorené je 7 dní v týždni a je na čo sa pozerať. Na stenách sa nachádza viac ako 5000 obrazov a 250 sôch,  a nespočetné množstvo umeleckých výrobkov. Okrem malieb sa tu nájde aj keramika, porcelán a výstava oblečenia. Pôvodne mala galéria len jednu historickú budovu, postupne, ako pribúdali exponáty boli k nej pripojené dve ďalšie. Zaujímavé je práve toto prepojenie medzi historickou a novou časťou, ktoré spája vysoká presvetlená chodba. Nad schodiskom sa nachádza vznášajúca sa ľudská postava. Myslím priliehavé pre našu dobu. Všetci si občas pripadáme ponechaní bez opory, unášaní oceánom života z miesta na miesto...

Prechádzam sa po budove, pozrela som si zbierku Impresionistov. Je tu pár slávnych obrazov od van Gogha a Renoira a postojím pri maľbách s tváričkami detí. Pristavujem sa pri obraze od Anny Swynnerton, ktorý zobrazuje erotickú ženskú postavu vynárajúcu sa z pohoria. Je to akoby symbolická postava predstavujúca spojenie ženy a matky Zeme, lebo aj ja vnímam úlohy ženy nejako podobne – ako prepojenie ženy s prírodou, zo zemou, dávajúc komfort a pohodu tým, ktorých máme okolo seba.

 

Ďalej sa zastavujem pri zbierke krásnych ženských kostýmov s dlhými sukňami a vypracovanými detailmi.

A potom ma to už nasmerovalo ku obrazom a sochám z mytológií. V mytologických postavách je akosi zakódované  naše podvedomé správanie, naše očakávanie, morálne princípy - to čo je správne. To, čo očakávame od svojich mužov či žien.

Na týchto povestiach a príbehoch ma fascinuje bohatá škála ľudských emócií. Súhra a spolupráca, súťaženie mužov a žien.  Zvádzanie hrdiniek, ktoré sú hrdé, krásne a rovnoprávne so svojimi mužmi. Tak to bolo v Grécku, v Egypte a starom Ríme. A tak to pokračuje do dnes – priťahujeme sa, vábime sa navzájom - a niekedy si dokazujeme svoju moc, presadenie svojej vôle. Lebo svojej moci a vôle sa vieme aj vzdať – ale najskôr si jej musíme byť vedomí.

Sadám si k obrazu Sirén a Odyssea od anglického maliara Williama Ettyho. Tu, v tichu galérie sa snažím rozpomenúť na dlhoročné putovanie Odysea späť ku svojej žene, potom čo porazil Trójanov vo vojne. Už roky ma fascinuje príbeh o Odysseovi a Penelope. Odysseus je hrdina, ktorý dobije Tróju tým, že sa schová aj so svojimi bojovníkmi do dreveného koňa. Po víťazstve nad Trójou sa  začína jeho dlhá cesta domov plná dobrodružstiev. Prejde dvadsať rokov, počas ktorých musí prekonávať jednu prekážku za druhou. A jednou z nich je ostrov plný Sirén. Sirény lákajú Odyssea svojím spevom, ale on bol už dopredu varovaný a dal sa priviazať na stĺp lode, lebo inak by podľahol zvodom Sirén. A koho raz  Sirény nalákajú na svoj ostrov, čaká istá smrť. Priviazaný Odysseus tiež podľahne ich čaru, ale keďže bol dopredu varovaný a dal sa priviazať, odolá nástrahám, vďaka svojim putám. Odyseus musel prejsť ešte desiatkami ďalších nástrah, ale jeho žena Penelope ho stále čaká, odoláva naliehaniu svojich dvorných radcov a svojho otca a nechce sa vydať za iného. Takto čaká dvadsať rokov na svojho milého...

 

Pohľad na tieto hlboké legendy vo mne zanecháva kopec pocitov. Aj naša generácia prechádza znova a znova svojimi vlastnými zápasmi a hľadáme si svoje miesto po boku mužov.  Niečo z týchto legiend nám je blízke. Časť môjho vnútra obdivuje vytrvalosť Odysea a výdrž jeho manželky Penelopy – jej túžbu po znovu spojení s mužom, ktorý v jej očiach, mocnejší a dokonalejší ako ostatní.  Pri pohľade na obrazy sa vynárajú podvedome zakódované vzorce nášho správania. Spájame sa  s našou minulosťou aj prítomnosťou. Prehodnocujeme vzorce správania celých generácii aj toho, čo nejako očakávame od života my sami. Tie jemné nite legiend, bájok a očakávaní, morálky a správania sú nám veľmi blízke. Niekde vo vnútri sme aj my hrdinovia, rytieri, ktorí neváhajú bojovať za pravdu a vyššie záujmy. Tam vo vnútri sme stále ako deti. V svojich dušiach si prajeme, nech pravda zvíťazí, nech svet je spravodlivý a nech princezné v nás môžu kraľovať spravodlivej ríši.

Vo svojom podvedomí tento boj nikdy nekončí. Učíme sa stáť za svojou pravdou, aj keď nás to stojí úsilie, či lepšiu pozíciu. A učíme sa rozumieť svojej vnútornej žene a vnútornému mužovi, lebo v hĺbke duše si prajeme získať a dostávať hlboký rešpekt od svojho partnera. Celý život sa učíme hľadať tento rešpekt - k sebe aj svojmu partnerovi.

A znova sa mi vynoril pred očami obraz Penelopy. Obraz vernej manželky, sediacej a tkajúcej košeľu pre svojho otca. Dlhé roky čakajúcej na svojho hrdinu. A súčasne sa vynára otázka, ktorú počujem od mužov: Čo vlastne ženy chcú?

Čo vlastne potrebujeme? Čo nie je vyrovnané, či doriešené v nás? A tak ma napadá, že nerozumieme svojim mužom, lebo ešte stále nerozumieme sebe. Stále sa hľadáme, svoj rešpekt, úctu...a aj svoju silu.

O nejaký čas neskôr stojím  pri soche bohyne Atalanty.  Čítam si krátky príbeh o nej. Atalanta odmietala všetkých mužov. Navyše v súťažiach s mužmi nad všetkými víťazila. Až  jeden z nich vymyslel trik (poradil mu ho boh ....) - pripravil si tri zlaté jablká, ktoré jej v priebehu závodu postupne hádzal pod nohy, čo ju spomalilo - a keď prehrala súhlasila sa zaňho vydať.

Význam mýtov a povestí sa v nás tiahne ako neviditeľne vlákno. Vždy boli rytieri, ktorí museli usilovať o svoje ženy. A ich ženy si ich vážili a podporovali ich. Ešte sme to z našich myslí nevykorenili. Stále je to tam zakódované, uložené v našich myšlienkach, to že o vzťahy, náklonnosť a sympatie treba bojovať a usilovať sa. Nie sú to len bájky, sú to naše potreby, naše úsilie o pevné miesto na tomto svete. V živote to prebieha podobne ako v legende - prekonávame hordy prekážok a zisťujeme, kým sme a kým chceme byť. V situáciách, ktoré nám predkladá život si testujeme svoje sily. A často sa stáva, že stojíme pred voľbou  - musíme si  vybrať jednu, či druhú stranu. Môžeme si vybrať ľahšiu alebo ťažšiu cestu. Ľahšia často znamená, že si vyberieme kompromis, či schováme sa za polopravdu. Obyčajne zistíme, že keď si úmyselne zvolíme  ľahšiu cestu, život nás opäť dobehne. Postaví nám niečo iné do cesty - a znova musíme spraviť voľbu. Voľbu, ktorá by nebola potrebná, keby sme na začiatku nevolili kompromis.

V živote sme aj my tak trochu hrdinovia.  Máme za sebou dlhé obdobie kompromisov a vnútorných bojov. Po celý čas sme sa snažili zadefinovať dobro a zlo, pravdu a lož, duchovno a materiálno. A z tohto nám vyplynul aj boj  medzi pohlaviami. Bol to len jeden z mnohých.. .Teraz sa učíme počúvať svoj vnútorný hlas, učíme sa rozumieť, že máme viac síl ako si myslíme, začíname chápať, že si zaslúžime viac úcty a rešpektu.

Náš vnútorný hlas nám hovorí, že niečo na tých legendách je. Aj my prekonáme svoje prekážky, prechádzame cez búrky a tragédie. A keď príde čas, že ich prekonáme, boj ustane, a my zase raz uvidíme svoju vlastnú veľkosť utajenú v každom z nás.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?