Keď už život neteší...

Autor: Stanka tara Uhrinová | 17.4.2016 o 3:50 | Karma článku: 7,55 | Prečítané:  1193x

V kuchyni je hlučno. Irenkina rodina prišla na návštevu. Po kuchyni behajú tri malé vnúčatá a vykrikujú ako o dušu. Irenkin manžel si pre istotu vytiahol naslúchadlo pre polohluchých a s úsmevom zahlásil - teraz ho nepotrebujem.

 A pokračoval: "Veď hluk je tu viac ako sto násobný". Ja som si len ticho pomyslela, že to musí byť ešte viac. V obyčajný deň som ja väčšinou potichu a pani Irenka si len občas zastonie.

Nejako sme zvládli spoločný obed. Miestami bolo tichšie, keď mali deti plné ústa. Ozvalo sa len pár komentárov, kto si praje ďalší kúsok mäska, a či to má byť kuracie biele a či tmavé, a či zemiaky pridať, alebo pokrájať na menšie kúsky.  Potom prišla ešte jedna chvíľa ticha  pri koláči a zmrzline a už sa nám mládež rozbehla po kuchyni s novou vervou.

Spratala som zo stola a prisadám si naspäť k Irenke. Je smutná, a tak sa pýtam, či je všetko v poriadku. A ona len smutne hľadí na mňa a po líci jej stekajú dve slzy. Je to moment, keď si uvedomila, že ona sama už takmer nič nevládze. Ani sa postaviť, ani behať za vnúčatami, ani sama ísť na záchod. Telo už neslúži. A nielen telo, ale ani pamäť. U Irenky pracujem už skoro rok ako opatrovateľka a postupne pozorujem, ako sa jej záujem o svet, o dianie naokolo, o rodinu redukuje. Život sa zjednodušil na najbežnejšie potreby. A v posledných mesiacoch jej zlyháva aj pamäť pri bežných úkonoch. Irenka nevie, ako sa postaviť. Nepamätá si to. Svaly jej ešte slúžia a môže aj chodiť, len si nepamätá sekvenciu úkonov ako sa postaviť. A tak si lekciu opakujeme každý deň. Hovorím jej: daj nohy pod seba, nakloň sa dopredu, prosím. Ešte viac. A teraz sa nakloň a ja ti pomôžem, potiahnem ťa za ruky. Na prvý krát sa to nepodari, napne svaly a nepustí ju to dopredu, je celá strnulá. Potom skúšame druhý a tretí krát - až  vykríkne hlasom plným zlosti  - je to mohutný výkrik, odkiaľsi znútra tela – podobný výkriku sumo bojovníka chystajúceho sa na výkon – a potom už stojí na  nohách.

Častejšie teraz vidím slzy v jej očiach, lebo vie o svojej bezmocnosti. Život už dlhšie nie je tou zábavou, čo bol. Zredukoval sa na jedlo, chodenie na záchod a do spálne. Na Irenke som vždy obdivovala jej nekonečný optimizmus – vedela sa tešiť z malých chvíľ - prechádzke po parku, posedení v záhrade, návšteve v čajovni – to všetko sa už skončilo.  Zostala už len radosť z menšej maškrty – a večerné zaspávanie, keď sa teší, že je naspäť v posteli.

Čo dodať? Na začiatku života sa všetkému učíme – prvým krokom, prvým slovám, poznávaniu svojho ega – poznaniu,  čo si prajeme a čo nie. Učíme sa prijímať prejavy lásky a prejavy pozornosti, rozdávať smiech a radosť a niekedy žiaľ a slzy. A príde okamih, keď sa to opäť odnaučíme. Slová sa nám hľadajú ťažko v pamäti, každý prejdený krok je zápas zo zemskou príťažlivosťou, prejde chuť aj na jedlo, aj na prítomnosť blízkych, či ich láskanie. Televízia už nedáva zmysel, politika je len plno prázdnych rečí, nová vec už nepoteší. A celkom nakoniec vymizne  to čaro okolo nás, pocit, že nič nie je krásnejšie ako tento svet.

A je to krásny svet, ale nás čas sa už míňa.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?