Ako sa pretĺcť v zahraničí - po päťdesiatke.

Autor: Stanka tara Uhrinová | 7.4.2016 o 21:18 | Karma článku: 8,76 | Prečítané:  2217x

Nový život som začínala už niekoľkokrát – presnejšie povedané patrím k ľuďom, ktorým sa vôbec nepodarilo mať trvalú prácu. A tak sa moje kontrakty začínali a končili až som sa ocitla v kategórii ľudí po päťdesiatke.

Zrazu som sa ocitla v slepej uličke. Skrátka prišla päťdesiatka a vyzeralo to, že všetky cesty sú pre mňa uzatvorené. Minimálne na Slovensku. Skúsila som viacero možností - rekvalifikáciu cez masérske kurzy, získanie nejakých prekladov z angličtiny cez Spolok spisovateľov, napísala som okolo stovky žiadostí o zamestnanie - rôzneho typu od recepčnej v hoteli, cez príležitosné práce, či chyžnú na ubytovni - a nič.

Zostala ešte otvorená možnosť opatrovateľky v Anglicku. Požadovaný kurz som si spravila v Blave a zasa raz som po dlhšom čase zbalila kufre a vydala sa do sveta. Moja prvá práca bola v Cheltenhame, kde som denne opatrovala viacerých klientov. Títo si dohodli s opatrovateľskou firmou časy, kedy a kde sa mám dostaviť, takže som pendlovala z domu do domu, občas to bolo aj viac ako desať hodín denne a autom som najazdila stovky kilometrov. Klienti boli nároční.  Keďže si platili, tak vyžadovali všetko, čo bolo dohodnuté, občas aj práce navyše, ale už nezaplatené. Ak som mala u klienta stráviť dve hodiny, tak boli zaplatené len dve hodiny, bez ohľadu na to, že stará pani sa potrebovala vyrozprávať a strávila som u nej oveľa viac času.  Klientov by som zaradila zhruba do troch kategórií: príjemných, neutrálnych a nepríjemných. S týmito troma kategóriami sa obyčajne dalo vyjsť. A ešte sa našli dvaja – traja, ktorí boli absolútne neznesiteľní. Skrátka, nedalo sa im vyhovieť, mali pocit, že celý svet je proti nim a ich jedinou náplňou bolo písať sťažnosti a telefonovať priamo do agentúry, s požiadavkami, čo by si priali vykonať inak. Často to bola skúška vytrvalosti a nervov.

Po zhruba troch mesiacoch som si niečo málo zarobila a ťahalo ma to opäť domov. Tu som skúšobne otvorila menšiu súkromnú agentúru v Bratislave. S kolegynkou sme našli zopár babičiek, ktoré potrebovali opateru a niekoľkohodinovú výpomoc denne. Výplata bola nepravidelná a zárobok len pár stoviek, takže bolo zase treba dumať ako ďalej.

V tom čase som si dokončila kvalifikáciu v masážnych kurzoch a čosi som sa priučila o čínskej medicíne a účinku liečivých rastlín. A tak som sa vydala do Peru s myšlienkou niečo viac sa podučiť o rastlinách a možno tam zostať dlhšie na farme, či v liečebnom stredisku ako dobrovoľníčka.  Amazonské pralesy sú preslávené rastlinami, ktoré majú široké spektrum účinkov, či už proti alergiám, prečisťovaniu tela, kože, trávenia a dokonca sú známe kúry na liečenie depresií a drogovej závislosti.  Nedá mi nespomenúť lístky z koky, ktoré Peruánci používajú takmer dennodenne.  Z koky je výborný čaj, ktorý účinkuje ako dobrá prevencia pri veľkej nadmorskej výške a pri chorobách z vplyvu pohybu - v autobuse, či v lietadle. A taktiež zaháňa hlad – domáci ju používajú pri prácach na poli, či dlhšom cestovaní, a taktiež v menšom merítku zaháňa únavu. Miestne veštice používajú tieto lístky z koky na veštenie – asi preto, že sú ľahko dostupné. Takže použitie koky je všestranné. Samozrejme, v dedinských labákoch sa dá z koky po spracovaní pripraviť droga kokaín, takže miestna vláda stála pred rozhodnutím, či pestovanie koky zakázať. Stretlo sa to však s veľkým odporom domáceho obyvateľstva, ktorí kokové lístky používajú po stáročia, takže koku je dovolené pestovať legálne.

 

Na potulkách som sa dostala až k bolívijským hraniciam a odtiaľ do  La Paz. Tu sú kokové lístky tiež vyhľadávané, darí sa im najmä na slnečných kopcoch vo vyššej polohe.  No a tu som natrafila na dve veštice. Dve postaršie panie sa tam prehŕňali v lístkoch koky a keď videli môj záujem, tak sa ma hneď spýtali, či si nedám vyveštiť. Vraj za desať bolivarov nazrú do mojej budúcnosti. Povedala som si, prečo nie? Aspoň uvidím, či si mám hľadať prácu doma, alebo v zahraničí. Pani popresýpala lístky koky a potom ich rukou predelila - a povedala, že prácu budem mať. Takže veštba bola skutočne hodná desiatich bolívarov. Nakoniec sa tak stalo. Ešte pred svojim odchodom z Peru som mala na výber z dvoch ponúk. Dostala som ponuku zostať na niekoľko mesiacov v liečebnom Dome Ani nii Shobo. Ďalšia možnosť bola robiť sprievodkyňu turistom v pralese v Maldonáde blízo brazílskych hraníc. Druhá ponuka zahŕňala okrem ubytovania a stravy aj menši plat vo výške 500 dolárov mesačne. V tom čase som mala vízum na šesť mesiacov a veľmi som zvažovala jednu z týchto ponúk. Nakoniec som sa rozhodla, že nemá cenu nechať prepadnúť spiatočnú letenku, a uvedené možnosti som nechala na neskôr. Možno sa ešte zídu.

Neskôr ma to však zavialo naspäť do Anglicka.

Cestovanie vyčerpalo moje finančné prostriedky a tak bolo treba rozmýšľať, ako si obnoviť rezervy. Tentokrát som sa podujala znova na opatrovateľskú prácu - ako live-in opatrovateľka (bývajúca 24 hod u klientky) s platom 1700 libier za mesiac.  Výhodou bolo, že strava a ubytovanie boli v cene. Len som veľmi skoro zistila, že práca je mimoriadne namáhavá a nedá sa robiť non-stop. Moja pacientka bola po operácii mozgu, navyše sa k tomu pridružila aj demencia, takže sme takmer každodenne riešili nejakú vážnejšiu situáciu. Po troch mesiacoch som bola tak vyčerpaná, že som rodine pacientky oznámila, že takto to ďalej nejde. Spolu s rodinnou radou sme sa nakoniec dohodli, že budú výhodnejšie dve opatrovateľky, a budeme sa striedať po dvojtýždňových turnusoch.

Takéto usporiadanie služieb bolo ďaleko prijateľnejšie, bolo však treba riešiť moje ubytovanie.  Prenájmy v Anglicku sú kapitola sama o sebe. Zďaleka to nefunguje tak jednoducho ako u nás – že niečo si vyhliadnem, spíše sa nájomná zmluva a hotovo. V Anglicku je prenajatie bytu celá veda - vyžadujú sa referencie od zamestnávateľa, odporúčania a potvrdenie platieb nájomného od majiteľa predchádzajúceho ubytovania, výpisy z účtu, potvrdenie, že pracujem. Skrátka, keď nemám takúto históriu za sebou, nikto mi nie je ochotný prenajať byt. Nakoniec sa mi to však podarilo. Zistila som však, že z jedného pracovného turnusu opatrovateľky mi to akosi nebude vychádzať a tak nezostalo nič iné, ako jednu izbu, ktorú som mala navyše, príležitostne prenajímať. Prinieslo mi to nejakú stovku navyše a bolo to mimoriadne dobré riešenie najmä počas dvoch týždňov, keď som bola v službe.

Moja zahraničná sága sa nekončí. Občas zoberiem menšie práce ako sa vyskytnú – na prechádzke v parku som išla okolo reštaurácie a keď som sa spýtala, ponúkli mi niekoľko smien na zastupovanie inej pracovníčky. V dome, kde bývam som nechala kartičku u kvetinárky, v prípade ak bude potrebovať výpomoc. Skrátka, život sa obrátil na dobrodružstvo.

Akosi ma to vždy v živote poháňalo z miesta na miesto. Občas sa podarilo zostať dlhšie, inokedy kratšie. A už tuším, kam ma to potiahne nabudúce. Možno to bude Bodgaya v Indii. Čo takto posedieť si pod presláveným stromom Bodhy, kde Budha dosiahol svoje “prebudenie”? A keby sa nepodarilo - ešte stále tam hľadajú dobrovoľníkov pre meditačné centrum.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?