V nemocnici a doma.

Autor: Stanka tara Uhrinová | 11.3.2016 o 13:15 | Karma článku: 3,90 | Prečítané:  718x

Tento rok sa návšteva nemocne stala mojou pravidelnou udalosťou. Je to tým, že opatrujem Irenku a s Irenkiným zdravím to vie občas dobre zamávať.

Irenka je staršia pani v Lancastri, v UK, kde robím dvojtýždňové smeny. Za posledný rok sa jej zdravie zhoršilo. Preskákali sme si cez trombózu, viaceré infekcie a nespočetné vyšetrenia. Poväčšine neprejde ani týždeň bez návštevy u lekára.  Tentokrát to bolo vážnejšie. Keď som prišla ráno do  jej izby, bola úplne bezvládna. Svaly jej vypovedal službu. Zavolali sme prvú pomoc a sanitka nás zobrala na pohotovostné oddelenie. Angličania majú radi jasno vo veci a tak na oddelení bola tabuľa, že čakacia doba je 2 hodiny 40 minút.  Oddelenie bolo naplnené do posledného voľného miesta. Vážnejší čakajúci boli uložení na vozíkových posteliach pozdĺž stien. V prvej fáze boli pacienti nasmerovaní ku sestrám na záznam údajov, chorobopisu a odber krvi. Potom Irenku znova presunuli na chodbu, kde sme čakali ako štvrtí vozik v poradí. Po ďalších dvoch hodinách čakania nás poslali na oddelenie rőntgenu nôh a hrudníka. Lekári chceli mať istotu, či nie je slabosť nôh spôsobená nejakým pádom. Nakoniec z toho bolo šesť hodín čakania na chodbe. Po vyšetrení nám lekár oznámil, že sa jedná o silný zápal močových ciest, žiaľ, žiadna postel nie je volná a tak bude treba počkať, až sa na nejakom oddelení niečo uvoľni. Nakoniec sa Irenka dostala na izbu o ôsmej hodine večer.  

V nemocnici nie je nikdy ticho.

Nasledujúce dni som mala za úlohu Irenku trocha v nemocnici pobaviť. Priniesla som nejaké knižky a obrázky na vyfarbovanie. A vypočula som si mnohé dialógy. V Irenkinej izbe boli samé babičky, ktoré už mnohé veci pozabúdali

Pani z postele naľavo sa vybrala na záchod a keď sa vrátila, nevedela, ktorá postel jej patrí. Potom, namiesto uloženia sa do postele si začala vyzliekať nočnú košeľu. Pribehla sestrička a pomohla jej naspäť do postele, z ktorej pani pôvodne odišla. Pre istotu jej vytiahla aj zábradlia na oboch stranách, aby ju náhodou nemuseli neskôr hľadať.

Pani oproti v posteli sa prebudila po dlhšom spánku a nespokojne sa začala pozerať okolo seba. Rozkričala sa: „Povie mi niekto, kde som to? Čo tu robím? Prečo nie som doma? Veď si pamätám, že naposledy som doma. Zavolajte políciu, neviem, ako som sa sem dostala.“

Suseda z jednej strany sa jej začala prihovárať: „Tu ste v nemocnici. Nič sa vám nestane.“

Zmätená pani si naďalej hundrala: “Zavolajte políciu. Neviem kde som, neviem ako som sa sem dostala.“

Suseda sa ju snažila uchlácholiť: „Ste v nemocnici, tu sa o Vás postarajú. Zavolám sestru.“

Keď prišla sestra, tá jej vysvetlila, prečo musela ísť do nemocnici a sľúbila, že zavolá rodine, aby ju prišli navštíviť.

Potom sa pani trocha ukľudnila a začala viesť rozhovor so svojou susedkou. Bol to skôr monológ dvoch žien, kde  každá z nich pokračovala v spleti svojich myšlienok a občas sa niekde stretli na nejakej spoločnej myšlienke.

Bol to zaujímavý postreh vidieť, ako hlboko sme ponorení do svojich vlastných svetov.

Čakanie na prepustenie.

 Po štyroch dňoch sa účinok antibiotík viditeľne dostavil. Irenka ešte stále dosť spala, ale už začala javiť záujem o svoje okolie. Postupne sa začala zapájať aj do rozhovoru. Prišla sestra a oznámila jej, že ak bude všetko v poriadku s krvnými testami, tak ju dnes poobede prepustia. Sestra povedala, že ešte musí zobrať vzorku krvi a poslať ju do laboratória. Od výsledkov bude závisieť, či lekár Irenku prepustí.

Sestra sa o pár minút vrátila s injekčnou striekačkou a gumenými rukavicami.

Sadla si k Irenke a vysvetlila jej: „Teraz vám dám gumený pások okolo ruky, aby bolo lepšie vidieť cievy a potom pichnem menšiu ihlu sem do tejto cievky, dobre?“

 Irenka prisvedčila, že rozumie. Potom však sestra odbalila ihlu a už dobre nebolo. Irenka sa veľmi rozrušila a začala kričať: „Nie, injekciu nie, nepichajte ma!“

Sestra na mňa pozrela a ospravedlňujúco povedala:“ Takto sa to nedá, skúsim znova o pol hodinu.“

 O pol hodinu sa sestra ukázala znova, krik bol o niečo menší, ale Irenka bola nepokojná a mykala sa, takže sa podarilo zobrať len polovicu potrebnej dávky krvi. Sestra povedala, že aj tak ju pošle do labáku a uvidí sa, či im to bude postačovať.

Výsledky do večera neprišli, tak Irenka zostala o deň dlhšie. Na druhý deň ju však prepustili. Keďže som mala auto, sestra mi povedala, nech si nájdem vozík a zoberiem ju na prízemie a autom do domov. Vozík som našla, s pomocou sestry sme Irenku naložili a potom som ju doviezla na prízemie, kde som ju zaparkovala pri dverách a išla po svoje auto na druhý koniec areálu. Po desiatich minútach sa mi podarilo premotať sa nemocničným areálom a zastaviť pred budovou na mieste vyhradenom pre sanitky.  Irenka, hoci už nervózna, ma našťastie vo vozíku čakala, len jedna pani v čakárni si neopustila poznámku, že to bolo akosi dlho nechať tam starú pani samu. Hneď ako som vytlačila vozík, zastala za nami sanitka a vodič na seba netrpezlivo upozorňoval. Nejako som dostala Irenku na predné sedadlo, len jej trčali nohy a jedna ruka z dverí. Nohy som jej nadvihla a nejako otočila, ruka bola ešte stále v ceste a dvere sa nedali celkom dovrieť. Súčasne s Irenkou som manipulovala dve veľké tašky s oblečením a jej vecami. Snažila som sa otvoriť kufor, kde som nakoniec všetko natrepala a zabuchla ho. Nakoniec sa mi podarilo potlačiť Irenku trocha ďalej na sedadlo a nasmerovať  jej ruku tak, že sa dvere dali zabuchnúť. Keď sme už boli takmer naložené, prišiel muž zo sanitky, či nepotrebujeme pomoc, tak som mu dala na starosť vozík z oddelenia, nech ho zoberie do budovy.

Doma nás čakala fuška, ako dostať Irenku do jej izby, ktorá je na poschodí. Je to asi dvanásť schodov a pomáhal nám pri tom Irenkim manžel, ktorý mimochodom sám chodí o dvoch paliciach. Prvé dva-tri schody sme akosi zdolali, potom Irenka začala lapať po vzduchu a každý ďalší schod bol heroický výkon. Manžel ju ťahal za ruku zvrchu, ja som ju podopierala zboku. Mala som ruku pod jej ramenom a vyžiadalo si to spoločne úsilie všetkých troch zúčastnených.

Irenka dostala pokyn od manžela: „Zdvihni pravú nohu, tu máš pevnejšiu.“

 Irenka zdvihla, ale nie dosť, takže sa nedostala nohou na ďalší schod.

Potom prišiel príkaz od manžela: „Zdvihni ju viac, musíš... inak ťa do izby nedostaneme.“

 Irenka to skúsila znova a podarilo sa. Pravú nohu mala na hornom schode, ľavú na nižšom a celou váhou sa na mňa opierala. Vtedy moja úloha bola potiahnuť celú jej váhu tak, aby sa oboma nohami dostala na vyšší schod. Keď to Irenka dokázala, tak sme dychčali všetci. Podobne nasledovalo ďalších sedem či osem schodov. Bol to skoro ako výstup na Nanga Parbat.

Na druhý deň to nebolo o moc lepšie. Prišla som do Irenkinej izby - a našla som ju ležať na zemi. Prvá myšlienka bola zavolať ambulanciu, nech nám ju chlapi pomôžu dvihnúť. Moje vlastné kríže ma boleli z predchádzajúceho dňa a typujem, že Irenkin osemdesiatpätročný muž na tom nebol o moc lepšie. Snažila som sa Irenku dostať na kolená a pritiahla som k nej stoličku, ale Irenka len zareagovala, že nevie čo má robiť. A zostala ležať na zemi.

Medzičasom vyšiel zo svojej spálne Irenkin manžel a zbadal  ma medzi dverami. Zatiaľ videl len mňa a nedošlo mu, že sa niečo deje, tak pohrúžený v svojich myšlienkach mi povedal: "Dnes musím ísť znova do mesta, niečo nie je v poriadku s mojim mobilom."

Nato som mu odvetila: „Máme tu znova jednu situáciu. Irenka sa nevie sama postaviť“.

V ďalšom by sa nám bol zišiel návod: "Ako naučiť batoľatá chodiť."

Irenka ležala na bruchu celou svojou deväťdesiat kilovou váhou.

Manžel jej dal príkaz: “ Prevaľ sa na bok a pokrč kolená“.

Ja som hľadala nejakú deku. Keď som ju našla, podsunili sme ju Irenke pod hruď a pretiahli na chrbát, tak ako vodítko pre malé deti. Manžel sa pokúšal ťahať deku tak, aby Irenke pomohol so zdvihnutím  hornej polovici tela, ja som jej zatiaľ posúvala nohy pod telo, aby sa dostala do kľačiacej polohy.

Operáciu sprevádzali manželove povely:

„Teraz zatlač na koleno, pridaj aj druhú nohu.

K tomu sa miešali Irenkine nešťastné pokriky: “Au, to bolí. Neviem ako to mám robiť.“

Nakoniec vidina raňajok pomohla Irenke vydať potrebné sily na vztýčenie sa z kľačiacej polohy do vertikálnej a pomaličky sme sa vydali po schodoch dolu.

Nepýtajte sa ma, prečo musí Irenka vyliezť každé ráno a večer po schodoch. V dome je izba aj na prízemí, ale Irenka má izbu na hornom poschodí odjakživa, a zvyky sú to posledné, čo dokážeme zmeniť.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?