Sri Lanka: Tam, kde sú všetci chlapi sukničkári.

Autor: Stanka tara Uhrinová | 30.1.2016 o 9:21 | (upravené 30.1.2016 o 9:34) Karma článku: 4,63 | Prečítané:  1099x

Na tejto dovolenke bolo všetko inak ako bolo plánované. Môj priateľ – spolucestujúci zmeškal let, respektíve narýchlo musel robiť zmeny v rezervácii a tak som na dovolenku, ktorá bola plánovaná vo dvojici letela nakoniec sama.

Bol to spočiatku trocha šok, ale nakoniec som mala možnosť precítiť reakcie a postoje domorodcov oveľa intenzívnejšie ako na iných dovolenkách. A ako som zistila, prvá otázka vždy bola, prečo cestuješ sama? A si vydatá? Navyše ma na konci dovolenky postihli tri menšie úrazy, jeden za druhým, takže zážitkov bolo oveľa viac ako som očakávala.

Let bol v pohode. Poobednajších hodinách sme pristáli na letisku v Katunayake vzdialenom asi 30 km od hlavného mesta. Emirat Airlines znova raz odviedol dobrú prácu. Medzipristátie sme mali v Dubaji, a keďže sme mali menšie meškanie, na letisku nás už čakal zamestnanec, ktorý prednostne odviedol všetkých cestujúcich idúcich do Colomba  na čakajúci spoj. Na letisku v Colombe som prešla vízovou kontrolou. Ako bolo na internete doporučené, dopredu som si zakúpila e-vizum cez internet. Cena bola 30 dolárov, platnosť 30 dní. Nakoniec víza predávali aj na letisku za o niečo vyššiu cenu. Okolo letiska pobiehali ponúkajúci sa taxikári, ale z webu som si zistila, že do mesta Colombo chodí letiskový autobus za cenu menej ako 1 Euro. Autobus bol s klímou, prekvapivo pohodlný a cesta po novovybudovanej diaľnici ubehla príjemne a v pohode.

Asi o hodinu sme sa dostali do slnkom zaliateho poobedňajšieho Colomba. Po vystúpení z autobusu som sa prepletala autobusovou stanicou nacvakanou stovkami autobusov, kde šoféri robili takmer zázraky. Na preplnenom priestranstve, cúvali, pohýnali sa, parkovali, trúbili, skrátka bol to pre mňa zážitok dňa. Hlavné mesto bolo rušné, plné áut, chodcov, obchodíkov, pouličných predavačov. Pri ceste som zamávala na tuk-tuk - v podstate trojkolku vzadu so sedadlom pre dvoch cestujúcich. Keď som sa spýtala na cenu, tak šofér len pokývol, že má počítadlo na kilometre. Premávka po meste sa ťahala takmer krokom.  Všetci sa práve zberali z práce domov a ulice boli doslova preľudnené. Asi po hodine cesty a troche hľadania sme sa dostali ku menšieho rodinnému hotelíku, kde mi narýchlo chystali izbu.

Konečne som sa dostala do postele a prespala celých štrnásť hodín, až mi majiteľ na obed prišiel klopať na dvere, či je so mnou všetko v poriadku. Potom sme si trocha pokecali o počasí, doporučených turistických miestach a plážach na pobreží.  Reč sa zvrtla aj na nedávne nepokoje medzi Sinhalmi a Tamilami; etnické nepokoje sa nájdu asi všade. Terajši prezident Sirisena sa snaží o legislatívne úpravy ústavy tak, aby uspokojil aj Tamilov, ktorí by očividne dávali prednosť federácii. Neskôr som sa vybrala na pobrežie, toto však bolo sklamaním, keďže Colombo nemá žiadne pláže na kúpanie a v blízkosti pobrežia vedie vlaková trasa, takže celkový zážitok bol minimálny. Nakoniec som príšla na nábrežie skoro už v meste, lemované hotelmi, modernými budovami a ambasádami s radom stánkov s občerstvením. Slnce bolo ešte dosť vysoko a tak tu v tieni odpočívalo len pár domorodcov a potulovalo sa niekoľko zablúdených turistov.

Celkový dojem z Colomba bol, že je tu mix modernej architektúry s pôvodnou výstavbou. Domáci obyčajne dostavujú ďalšie poschodie, ktoré prenajímajú turistom. Na okraji mesta boli skôr jednoduchšie chatrče a zruby, postavené z dreva a hliny a narýchlo zastrešené doskami, či vlnitým plechom. Samotné  mesto je zaľudnené a kapacita ciest zďaleka nepostačuje. Vodiči si vynucujú cestu trúbením, a do neskorej noci tu neustáva život. Najväčšie čaro dodáva mestu more a jazierko s Budhistickou svätyňou neďaleko centra. V centre som si pofotila ešte ďalšie zábery a zamávala na tuk-tuk, ktorá ma zobrala naspäť do hotela. Večer som si dohodla odvoz na vlakovú stanicu a nevyhla som sa prehováraniu domáceho, aby som si s ním vypila pohárik whisky. Zachránilo ma, len keď som vysvetlila, že na ďalší deň sa chystám meditovať.

Druhá časť mojej cesty smerovala do  vnútrozemia do mesta Kandy a neskôr do meditačného strediska v Nilambe. Lístok na Expo vlak som si kúpila dopredu, takže nebol problém s rezerváciou, lebo vlaky na posledú chvíľu sú obyčajne vypredané.  Prinajmenšom sedadlá s rezerváciou. Všetky ostatné miesta sú neskutočne narvané, tak, že ľudia sedia jeden druhému na kolenách a v uličkách je to zaplnené do posledného ,dychu, - tým myslím, že ani nadýchnuť sa nedá. Tradične sa dajú zakúpiť lístky do prvej, druhej, alebo tretej triedy. V kvalite miesta to nie je až taký veľký rozdiel, skôr v množstve ľudí, ktorí sa napracú do vagóna, čo obyčajne znamená viac miesta a možnosť rezervácie v 1.triede, ktorá však je pár dní dopredu vypredaná. Do Kandy som mala rezerváciu na lístok do 1.triedy a bolo to fajn, neskôr som vyskúšala aj druhú triedu, a keď nebolo v miesta v druhej triede, tak som neohrdla sedadlom ani v tretej triede, hoci som mala pôvodne lístok na druhú. V tej však už nebolo voľného miesta.

Kandy je menšia napodobenina hlavného mesta. Dýcha to tu životom, mestským zhonom, na autobusovej stanici je trikrát toľko autobusov, koľko by tam malo v pohode byť, ulice sú rušné, preplnené najmä domácim obyvateľstvom. Čakám na autobusom do horskej dedinky Nilambe. Autobus sa preštrikováva pomedzi množstva ďalšej premávky, až odbočí na užšiu horskú cestu so spústou serpentín a zátačiek. Občas cúvame, dávame prednosť oproti idúcim vozidlám a čakáme, ako sa podarí prejst na úzkom pruhu cesty okoloidúcemu autobusu. Všetko však dopadá dobre a o hodinu vystupujem na rázcestí odkiaľ si beriem tuk-tuk.

Meditačné centrum je príjemné, s prekrásnou vyhliadkou na okolité kopce. Na recepcii je veľký nadpis: Príď s prázdnymi rukami a odíď s prázdnou hlavou. To je hlavný dôvod meditácie – vyprázdniť si hlavu, zbaviť sa nepohodlných myšlienok, bežných myšlienkových pochodov, ktoré nás trápia a sužujú počas bežného dňa. Počas meditácie sme len sami so sebou, máme možnosť vytvoriť si odstup od vecí, a taktiež možnosť zmeniť niečo v našom správaní, keďže bežne reagujeme podľa navyknutých noriem. Sme bytosťami zvykov, očakávaní, predsudkov – a občas je dobré pozrieť sa sami na seba s odstupom a možno humorom...A o tom je práve meditácia.

Navyše jedlo bolo fantastické, kuchár varil jednoduché, ale chutné miestne špeciality z vegetariánskej kuchyne. Záhrada a priestory boli úchvatné a v rámci karma jogy sme sa zúčastnili na menších prácach  - ako vyplievanie buriny a hrabanie lístia. Príjemné bolo, že tu bola medzinárodná atmosféra, meditujúci z rôznych štátov a kontinentov, domácich nevynímajúc.

Po skončení kurzu mi zostali ešte tri dni dovolenky a tak som si to namierila do prímorského strediska Galle. Tu ma prvý večer pokúsal pes a tak som nasledujúce doobedie strávila v nemocnici v Karapitiya na vakcinácii proti bestnote a tetanu.  Poobede som už nemala síl ísť na pláž, tak som sa len potúlala po meste Galle, odfotila miestnu pevnosť a trhovisko a utiahla sa na skorý odpočinok. V hoteli som ešte musela odmietať zamilované pohľady miestneho manažéra, ktorý mi každú pol hodinu zabúchal na dvere s nejakou ponukou  - či si prajem teplý čaj, nejaký snak, alebo upratovanie izby. Miestni chlapi sa totižto netajili s tým, že sú pre nich belošky mimoriadne príťažlivé. Nebolo v tom nič osobné – skrátka hocijaka beloška by sa im zdala atraktívna.

Na druhý deň som sa konečne vydala na pláž Unawatuna a tá splnila všetky moje očakávania. Voda bola príjemne teplá a vchod do mora bol ako do veľkého kotla, keďže sa vchádzalo z vyvýšeného násypu do vody. Počľapkala som sa tam koľko sa dalo a koľko mi umožnil opaľovací krém s faktorom 30. Večer som sa vrátila na izbu – a v kúpeľni som si rozbila hlavu. Jednoducho som vstávala zo záchoda, kde presne na druhej strane bola bo výške hlavy tyč na uteráky. Zo začiatku to zo mňa tieklo ako z fontány a už som plánovala moju druhú cestu na pohotovosť, ale asi po 10 minútach sa rana zacelila a až na menšiu bolesť už bolo dobre. Do tretice som na druhý deň vypadla z autobusu. Znova som sa vydala na moju obľúbenú pláž a požiadala som šoféra, nech mi povie, kde mám vystúpiť. Miestne autobusy majú otvorené dvere vpredu aj vzadu, šofér mi nakoniec zakýval, že už je čas vystúpiť,  ale nenamáhal zastaviť, len pribrzdil. Tak som nejako vyskočila, ale bolo to aj s kotrmelcom. Hlavou mi ako prvé prebehlo, nech ma niekto neprejde kolesami. A neprešiel.  Tak som sa nakoniec pozviechala zo zeme a išla modriny osviežiť do mora.

 

Tým som v podstate vyčerpala svoje dobrodružstvá a večer som zamierila na letisko, pripravená na na cestu domov. Neobyšlo sa to bez menšieho nedorozumenia – zúfalo som hľadala zástavku autobusu čislo 187, ktorým som išla na začiatku z letiska, ale nenašla som ju. Domáci ma nakoniec nanavigovali na autobus 187, nebol to však expres, ale regulárny spoj, ktorý stál každých dvesto metrov a tak cesta, ktorá by trvala po diaľnici 60 minút sa natiahla na takmer tri hodiny. Ešte že moje lietadlo išlo až ráno! Prespala som v blízkosti letiska, kde ma šikovný majiteľ dokázal obrať o všetky moje posledné rupie – ponúkol mi menšie jedlo a vypýtal mastnú platbu za 5-minutový odvoz na letisko. A tak som celá a zdravá opäť doma. Čakajú ma už len dve vakcinácie proti besnote a tak sedím a rozmýšľam, ako to na tom svete chodí.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?