Káhira a Giza. Ruch veľkomesta a záhady pyramíd.

Autor: Stanka tara Uhrinová | 10.1.2016 o 11:30 | (upravené 11.1.2016 o 9:49) Karma článku: 5,48 | Prečítané:  1199x

Je krásne slnečné popoludnie, ktoré trávim na feluge na Níle spolu s mojimi dvoma známymi z hotela. Rozhovor sa rozvíja okolo nášho cestovania, zážitkov z ciest a tak vyzvedám, ako si poradiť v Káhire.

A tak dostávam najcennejšie rady, ktoré sa nenájdu ani na internete – určite nie bez dlhšieho hľadania. Hovoria, že cestovať z Luxoru do Káhiry je mimoriadne jednoduché. Jedna dievčina mi odporúča autobus. Cesta trvá asi 7 hodín a lístok stojí okolo 8 Euro. Ďalšia ma presviedča použiť nočný vlak, kde sa dá prespať a ráno môžem vystúpiť priamo v Gize, alebo v centre na Tahrirskom námestí. Dáva mi aj užitočné informácie ako sa dostať do Gizy. Radí mi::„autobusový spoj odchádza zo zadnej strany múzea na Tahrirskom námestí a keď budeš potrebovať nocľah, nájdi si niečo v Gize, alebo pri múzeu. V meste určite niečo nájdeš“. A tak je rozhodnuté. Dnes v noci odchádzam z Luxoru do Káhiry. Veď kto by si dal ujsť príležitosť vidieť najstarší div sveta – egyptské pyramídy?

Ešte so svojimi spolucestujúcimi trávim príjemný večer v Luxore. Motáme sa spolu po miestnom Souku - trhu.  Ako inak, vyskúšame si niekoľko jemných egyptských šiat a nákupy končím s jednou blúzkou v taške, lebo presviedčaniu miestnych obchodníkov sa naozaj nedá vzdorovať. Nie som z toho smutná, lebo látky sú naozaj úžasné a cena bola 10 Euro. Odolnejší turista by túto cenu ešte viac zjednal. Po návšteve trhu sa vydávam na vlakovú stanicu s cieľom kúpiť si lístok na polnočný vlak. Ani tu sa to však neobíde bez jednania. Hneď pri vchode ma zastavuje domáci cestujúci a ponúka mi jeho lístok s tým, že on nemôže dnes cestovať. Pýtam sa ho na cenu a hovorí 120 egyptských libier. Pri okienku je v podstate rovnaká cena a tak si ešte zisťujem, či je jeho lístok v poriadku. Zamestnanec pri okienku mi potvrdzuje, že lístok je platný, ale bol kúpený v predstihu, takže cestujúci zaňho zaplatil len 60 libier. No a tak trochu zjednávam a ponúkam majiteľovi lístka 100 libier, a tým je všetko dohodnuté.

Neskôr sa vraciam do hotela, kde sa pobalím a nechávam zvyšok batožiny. Do Káhiry si beriem zo sebou len menšiu tašku. Vlak odchádza prekvapivo na čas. Mám sedadlo v II. triede. V podstate medzi domácimi, ktorí cestujú s veľkými kuframi a krabicami rôznej veľkosti. Môj sused sa chce dať do rozhovoru, ale ho odbíjam, že je noc a som dosť unavená. Spomeniem len, že sa zberám ráno na pyramídy. O pár hodín ma sused budí a hovorí, že nasledujúca zastávka je GIZA  - a ukazuje smerom pred seba.

So spústou ďalších cestujúcich vystupujem z vlaku. Obzerám sa okolo seba, či zbadám prvé siluety pyramíd. Nič také. Je tu len betónová džungľa, nadjazdy, podjazdy, spleť ciest. V blízkosti svieti veľký nadpis metra, ku ktorému treba vyjsť o poschodie vyššie. Skrátka, všetko je tu vo viacerých úrovniach, plné ľudí, dopravy, zmätku. Veď je známe, že Káhira je najhustejšie osídlené mesto afrického kontinentu.

 

 

Nejaký čas sa motám okolo stanice a snažím sa zadefinovať ktorým smerom sa vybrať. Prechádzam po nejakom parkovisku a o niekoľko desiatok metrov ďalej je stanovisko mikrobusov. Rukou ukazujem pyramídku. Šoféri sa len smejú a ukazujú na druhú stranu cesty, čo znamená prejsť viacero prúdov cesty medzi šialene sa ženúcimi autami.

Opatrne sa obzerám dookola a pripájam sa k pár chodcom, ktorí očividne tiež potrebujú prejsť na druhú stranu. Nejako sa prepletáme medzi autami, počkám na trocha väčšiu medzeru a nejako – neviem ako končím na druhej strane bez ujmy na zdraví. Šoféri sa totižto ani nepokúšajú pribrzdiť. Ani náznakom nedajú najavo, že vnímajú nás chodcov. Púšťam sa k ďalšiemu stanovisku mikrobusov a tento raz mám šťastie. Šofér prikyvuje hlavou, že ide k pyramídam. Z autobusu pozorujem mesto. Giza je rozľahlá, plná ľudí, áut a obchodíkov. Cesta v meste je pomerne dobrá, ale nikto sa nenamáhal namaľovať deliace pruhy, a tak autá akosi spontánne preskakujú z jedného pomyselného pruhu do druhého, takže cesta, ktorá pôsobí ako trojprúdová má v niektorom okamžiku viac ako päť pruhov s autami nacvakanými jeden pri druhom. Najhoršie je, keď sme niekde v strednom pruhu a niekto sa ozve, že vystupuje. Potom veľmi radikálne zamanévrujeme ku chodníku, alebo šofér len spomalí a očakáva, že vystupujúci zoskočí rovno do premávky. A potom už prichádza môj vytúžený okamih a v diaľke sa objavuje prvá pyramída. Onedlho mi šofér kýva,  že mám vystúpiť.

Ešte nie som z autobusu ani vonku a už ma niekto ťahá, že ma zavedie k pyramídam. Zatiaľ mi nie je jasné ako sa tam dostať a ako je to ďaleko. Navyše mám znova prekonať viacero bláznivých pruhov premávky a tak mu kývnem, že dobre. Po ceste sa vyzvedám, ako to mysli a on odhaduje na koľko ma môže oceniť, ale myslím, že od začiatku mu je jasné, že som „ekonomická turistka“. Práce a príležitostí je v decembri málo a tak využíva, každú možnosť zárobku. Nakoniec si môžem vybrať, či chcem ísť okolo pyramíd na ťave, koni, alebo na povoze. Nakoniec sa nechávam ukecať a volím si povoz s koníkom. Hoci je to niečo, čo som spočiatku neplánovala, ukazuje sa to ako dobrá voľba, lebo sprievodca má bohaté vedomosti a nemusím odháňať ďalšie desiatky predavačov a dychtivých sprievodcov, ktorí sa motajú po okolí.

Prezerám a fotím si každú jednu pyramídu. Najznámejšie pyramídy vznikli za vlády 4.dynastie – veľká Cheopsova pyramída, Rachefova a Menkaureova pyramída.  Pyramídy boli rozsiahle komplexy a predpokladá sa, že slúžili okrem pohrebiska pre faraóna aj na náboženské a zasväcovacie účely. V podstate každý z faraónov bol považovaný za stelesnenie boha na zemi a tak podoby faraónov sú zobrazené spolu s egyptskými božstvami.   Vraví sa, že faraón mohol preplávať rieku mŕtvych a vstúpiť do večného života, iba keď jeho duša bola ľahšia ako pierko, zbavená žiadostivosti a pozemských túžob. Sochy faraónov často nájdeme v zobrazení s dvoma závažiami v ruke – udržujúc vyrovnanosť a harmóniu života. A tak sa prechádzam po mieste zašlej slávy a posledného odpočinku slávnych faraónov. Snažím sa cítiť niečo mimoriadne, či posvätné, ale sú to len spomienky minulosti, náznak posvätných ceremónií, ktoré prebiehali v chráme naďalej stráženom povestnou Sfingou, ktorá neustále, už piate tisícročie, upiera svoj pohľad na čoraz viac sa rozpínajúce mesto Gizy.

Energie posvätných miest mi nedajú pokoja. My, ako ľudia ich vieme zachytiť len našimi pocitmi – niekde sa cítime dobre a inde nie. Niečo také som cítila v Bodgayi, v známom Buddhovom meste v Indii. Pôvodne som tam išla na týždeň a zostala som vyše mesiaca. Na pyramídy v Gize mám však iba jeden deň. A tak som zvedavá, čo pocítim, ale aj nato, čo sa hovorí o pyramídach. Egyptské pyramídy sú najstaršie a asi najväčšie, nie však jediné. Chrámy v tvare pyramíd  sa nachádzajú po celom svete - stavali ich Mayovia, Inkovia. Zvyšky pyramídových granitových chrámov boli nájdené v južnej Indii, v Grécku, v Číne. O ich účele je viacero hypotéz a jedna z nich sa zaoberá energiami. Astrofyzyik Alexej Dmitrijev si myslí, že  pyramídy môžu chrániť Zem, pretože sú schopné odsávať zo Zeme nadbytočnú energiu, a potom ju vo forme energetického lúča vyžiariť späť do vesmíru.  Dmitrijevove tvrdenie experimentálne podporili iní vedci, ktorí pri pokusoch s umiestnením pyramíd v elektromagnetickom poli dokázali, že každá pyramída môže energiu koncentrovať, a potom ju vyžarovať von zo svojho vrcholu. Možno aj preto v minulosti stáli obrovské pyramídy na každom kontinente. (viac článok: Čo vysielajú pyramídy).

Ja som strávila príjemný deň a tak na energie pyramíd si nemôžem sťažovať. Je neskoré popoludnie a tak, hoci nerada, končím prehliadku komplexu v Gize, a vraciam sa ku svojmu sprievodcovi, ktorý ma čaká s povozom v blízkosti chrámu. Na záver ma ešte prehovára, aby som si išla pozrieť múzeum papyrusov. O toto nemám záujem, ale nevyhnem sa predstaveniu ostatných členov jeho rodiny, ktorí predávajú všetko možné. Ani sa nenazdám a už od niekadiaľ vyberajú vonné oleje. Usádzajú ma a vôbec nepomáha, keď protestujem, že ja nič nekupujem.  Dostávam pohár horúceho čaju, a toto môj spoločník využíva nato, že rozpráva o príprave vonných olejov. Ako inak, nakoniec mi predáva malú fľaštičku. Ospravedlňujem si to, že nie je to drahšie ako naše masážne oleje a tak olej použijem na masáže pre rodinu. Sprievodca ma ešte odprevádza na mikrobus ktorý smeruje metru, keďže moje ďalšia zastávka bude múzeum v Káhire. Ale až zajtra, lebo múzeum je otvorené len od 8 do 16 hod.

Spočiatku som rozmýšľala, či sa ubytovať v Gize, alebo priamo v centre na Tahrirskom námestí, odkiaľ je len na skok do múzea. Nakoniec sa rozhodujem pre centrum, keďže ešte pár hodín môžem využiť na prehliadku mesta. Nastupujem na metro, ktoré ide z Gizy na Tehrirské námestie. Metro je pre mňa príjemným prekvapením. Je priestranné, moderné a efektívne. Lístky sa kupujú celkom jednoducho pri okienku. Každá jazda metrom stojí 1 libru (asi dvanásť centov). Trocha sa obzerám, ktorým smerom sa vybrať, keď sa mi prihovorí miestna Egypťanka a ukazuje smer do centra. Ďalej mi ukazuje, že mám ísť s ňou, lebo vozne sú rozdelené pre ženy a mužov. Najprv ma to prekvapí, ale nakoniec oceňujem, že ženské vozne sú menej preplnené a miestne ženy sa na mňa usmievajú. O pár zástavok ďalej ma moja príjemná sprievodkyňa opúšťa a naznačuje mi nech idem ešte tri zastávky, lebo z nadpisov trasy mi to nie je celkom zrejmé.

Tahrirská zastávka je sprvu neprehľadná a chaotická. Vychádzam z podzemia na chodník a obzerám sa dookola, kde budú dáke hotelíky. O pár metrov ďalej nachádzam nápis s hotelom. Budova vyzerá, že zažila už lepšie časy a celkový dojem z nej mám, ako keby bola určená na demolácu. Výťah má vytrhnutú polovicu dverí, ale oceňujem, že funguje, lebo ubytovanie je na 8.poschodí. Na nižších poschodiach sa nachádzajú nejaké kancelárie a pár ďalších poschodí je bez obyvateľov.  Vchádzam do recepcie, kde mi recepčný prikyvuje, že má voľnú izbu. Ako prechádzam chodbami, tak to vyzerá, že je ich voľných oveľa viac. Interíér je ošumelý, nábytok polorozpadnutý, ale vyhliadka z môjho balkóna je priam rozprávková. Fotím si nočné Tahrirské námestie a potom opäť robím fotky neskoro v noci aj ráno. Pre do mnou sa rozprestiera veľký kus mesta. Postranné uličky sú dosť ošumelé. Viacero domov je už zbúraných, na tie staršie nieto peňazí na maľbu a opravy. Zato zo striech vytŕčajú tisícky satelitov. Domáci tu chytajú stovky kanálov aj zo susedných krajín. Toto bol môj dojem i z iných lacnejších hotelíkov – všade je možné chytiť programy a správy z európskych aj ázijských krajín.

Na druhý deň sa hneď za rána vyberám do múzea. Exponáty v múzeu sú mimoriadne zaujímavé – sú tu poklady z faraónskych hrobov, múmie, sarkofágy aj to, čo sa našlo v Luxore v údolí kráľov.

Nejaký čas strávim vo veľkej sieni v prítomnosti sôch, ktoré zosobňujú egyptských faraónov a ich ženy. Dvojice panovníkov sú často vyobrazené spolu na tróne. Neskôr si na hornom poschodí prezerám poklady objavené v hrobe Tutanchamóna. Vďaka neporušenému hrobu je Tutanchamón jedným z najznámejších faraónov, hoci sa dožil veku len dvadsať rokov.

Poobede sa ešte trocha túlam po vyhriatej Káhire. Nedá sa tu použiť termín slnkom zaliatej, lebo kvôli smogu slnko ani nevidno. Domy, ulice, obloha sa vznášajú v miernom šedom opare.  Cestou na autobusovú stanicu prechádzam  uličkami, kde sa to víri každodenným životom. Pri jednom dome sa predáva pouličný tovar, v ďalšom je otvorená malá miestna vývarovňa, pri ďalšom rohu stojí polorozobraté auto a dvaja mechanici sa prehŕňajú v stovke súčiastok, ktoré majú pred sebou na chodníku - vlastne je to len pomyselný chodník, keďže ničím nie je oddelený od vozovky.  Najviac stánkov, obchodíkov, vozíkov a tovaru je pod nadjazdmi a podjazdmi – domáci využívajú ochranu pred slnkom a dažďom a vôbec si nevšímajú smog z áut. Domy sú často porozbíjané, ošarpané a je tu mierna špina. Videla som však už aj špinavšie mestá, takže netreba kritizovať.

Nakoniec som sa prepracovala k autobusovej budove, ktorá je veľmi priestranná, moderná, ale po posledných udalostiach v Egypte zíva prázdnotou.  Turisti sem zablúdia len občas a tých domácich čo odtiaľto cestujú nie je veľa. Z autobusu ešte fotím posledné zábery Nílu a rozostavené nové sídliská, ktoré vyrastajú na predmestí Káhiry. A potom ma už čaká len dlhá cesta z Káhiry do Luxoru, vyše 500 km púšte cez Saharu. Ešte dobre, že ich môžem absolvovať po dobre vybudovanej diaľnici a nie tak ako v nedávnej minulosti - na ťavách.

Bol to pre mňa veľký zážitok vidieť pyramídy, tento najstarší div sveta a bol to rovnako silný zážitok túlať sa po uliciach dnešného rušného veľkomesta, objavovať inú kultúru, iné zmýšľanie a vidieť ako veľmi nás ovplyvňuje prostredie, v ktorom žijeme.  V Káhire sa prelína staré a nové, tisícročné tradície a najnovšie technológie. Jedna éra slávnej minulosti sa uzavrela a to nové pomaly klíči a prebúdza sa k životu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?