Karnak a Luxor – mestá, kde kamene dýchajú minulosťou.

Autor: Stanka tara Uhrinová | 31.12.2015 o 10:36 | (upravené 10.1.2016 o 15:52) Karma článku: 5,52 | Prečítané:  1381x

Staroveký Egypt a obrady...Tajomstvá bohov a záhady faraónov. Toto všetko sa skrýva v ruinách starobylého Egypta. Je to 5,000 rokov stará kultúra, ktorá formovala náš vývoj, naše zmýšľanie a ovplyvnila naše názory a postoje.

V tejto krajine sa skrýva dedičstvo Arabov, Židov, Sumerov, Feníčanov, Asýrčanov. Stretávajú sa tu a premiešavajú dejiny všetkých troch kontinentov, dejiny svetových náboženstiev, starého a nového testamentu,  myšlienkove prúdy, ktoré sa stali základom  na vytvorenie našej súčasnosti.  

Návštevu Luxoru a pyramíd som už viac krát plánovala a potom znova odložila. Zhodou  okolností  sa moje plány plnia práve teraz, ku koncu roka 2015. Vyberám sa na cestu po Egypte v strede decembra, takže teploty sú mierne a veľmi príjemné. V lietadle do Marsa Alam je zaplnených len niekoľko radov sedadiel odvážnymi cestujúcimi, krorí si idú užiť trocha slniečka napriek nepriaznivým udalostiam v Egypte, najmä po nešťastnom atentáte na ruské lietadlo. Mnohé budovy, autobusové stanice a rekreačné oblasti tu doslova zívajú prázdnotou. V Káhire bola vybudované prekrásna presklená autobusová stanica, a keď som sa tam cestou z Káhiry zastavila, napočítala som sotva desať cestujúcich. Hotely, rezorty, múzeá, okolie pyramíd - to všetko zíva prázdnotou. V okolí pamiatok sa tmolia len stovky domácich pouličných obchodníkov a vlastníci povozov a tiav, ktoré nemajú koho voziť.

Niki Air ma priváža na novo vystavené letisko v Marsa Alam. Neskôr zisťujem, že toto nebola najšťastnejšia východisková poloha na cestovanie po Egypte, keďže sem nechodia takmer žiadne pravidelné autobusové linky. Tie sú v Egypte dosť lacné.  Nezostáva mi nič iné, ako objednať si taxík do Luxoru. Skúšam tri rôzne miestne spoločnosti, a nakoniec končím s cenou 100 Euro. Po štvorhodinovej jazde autom po púštnej Sahare prichádzame do slnkom zaliateho Luxoru. Teplota v meste je veľmi príjemná. Cez deň sa teploty pohybujú okolo 25 až 27 stupňov. V podvečer sa však náhle schladí a keď zapadne slnce, tak teplota klesne o viac ako desať stupňov.

Ubytovávam sa v menšom hotelíku s menom Bob Marley, ktorý je jednoduchý, ale útulný. Miestny manažér Omar tu robí veľmi dobrú pácu a pomáha nám so všetkými našimi prianiami. Využívam Omarovu ponuku a pripájam sa k prehliadkam mesta spolu s niekoľkými ďalšími turistami – býva tu niekoľko mladých Japoniek, ktoré študujú arabčinu v Káhire a pridáva sa k nám jeden Kórejčan. Náhodní spolucestujúci sú nesmiernym zdrojom informácií o tom, čo sa oplatí vidieť a ako sa najlepšie premiestniť z miesta na miesto – keďže ich informácie sú oveľa aktuálnejšie a často presnejšie ako sa dá nájsť na internete. A navyše čas s nimi strávený je často príjemný a zábavný.

Nasledujúci deň po príchode do Luxoru  mierim spoločne so spolucestujúcimi do východnej časti Luxoru. Luxor je rozdelený riekou Níl na východnú a západnú časť – na jednej strane prebiehal aktívny  život a na druhej strane bolo mesto večného odpočinku. Začíname prehliadkou Veľkého Ammonovho chrámu v Karnaku.  Je to rozľahlé posvätné miesto, s mohutnými stĺporadiami, a viacerými chrámami na výstavbe ktorých sa podieľalo viacero faraónov. Svojim podielom prispela aj kráľovná Hatšepsut. Za jej vlády boli postavené tri obelisky, z ktorých sa dnes do neba vypína už len posledný. Celá stavba pôsobí tajomne a veľkoryso. Areál chrámov sa rozprestiera na ploche osemdesiat hektárov. Po strane sa nachádza posvätné očistné jazero a menšie bočné chrámy.

Kráľovná Hatšepsut bola jediná žena, faraónka, panujúca v starovekom Egypte. Za jej vlády bolo postavených viacero chrámov a podľa všetkého bola povestná aj cestami do susedných kráľovstiev.  Na svojich výpravách je zobrazovaná ako sa vracia so svojim sprievodom do Egypta s nákladmi stromov. Stromy boli v starom Egypte považované za najvzácnejší dar. Neskôr si v múzeu čítam, že sarkofágy zhotovené z dreva si mohli dovoliť len tí najváženejší a najbohatší. Vraj sa cenili ešte viac ako sarkofágy z kameňa a zo žuly.

Prechádzam sa stĺporadiami a cítim úctu a obdiv. Veľká stĺpová sieň je tvorená mohutnými piliermi, na ktorých bola klenba, ktorá je dnes už rozpadnutá.  Stĺpy sú husto popísané hieroglyfmi a kresbami, každý nápis, či písmenku predstavuje dokonalú malú kresbičku.

K hlavnému chrámu vedie povestná alej sfíng, ktorá bola kedysi dlhá vyše kilometra, dnes je to len niekoľko sto metrov. Sfingy majú baranie hlavy a rohy - Ammonove symboly. V popredí hlavného chrámu sa vypína obrovská socha Ramzesa I. so svojou ženou Nefertiti. Nefertiti je proporciou k veľkému Ramzesovi oveľa menšia. Nič to zato, na fotke som popri nej ďaleko najmenšia ja.

Prechádzame chrámom cez tri nádvoria až k vnútornému chrámu, kde kňazi vykonávali posvätné rituály. V minulosti bol chrám uzavretý klenbami a prenikalo sem len málo svetla, takže atmosféra bola vhodná na meditácie a kontemplácie. Starí Egypťania vraj poznali mnohé metódy sústredenia a kontemplácie, ktorý im umožňoval silný pocit vedomia a pochopenia podvedomých súvislostí. Dnes sa stav tmy, ticha a izolácie využíva v dunkel terapii.

Na záver  sme sa zastavili pri posvätnom jazere, ktoré sa trblietalo a čerilo v popoludňajšom slnku. Po ceste naspäť sme ešte nazreli do bočného chrámu Ramzesa III., kde som si chvíľu posedela v tieni, predtým ako som sa vydala na cestu von, kde ma hneď obklopil zástup neodbytných predavačov. Nakoniec som to psychicky nezvládla a kúpila od nich sošku, ktorá ma ani dáko zvlášť nevábila.

Poobede máme naplánovanú cestu felugou po Níle. Prekvapivo je to plachetnica s dvoma veľkými plachtami, tak sa teším, že strávim trocha času na originálnej plachetnici. Je mierny vetrík a tak Egypťania veľmi rozumne využívajú silu vetra na plachtenie hore aj dolu po Níle a ide im to veľmi profesionálne. Po ceste sa zastavujeme na banánovom ostrove, čo je v podstate farma, kde domáci pestujú banány, pomaranče a veľké kapustné hlavy. Domáci sú štedrí a tak sa  môžme banánmi nasýtiť do prasknutia. Neskôr sa presúvame späť na plachetnicu odkiaľ sa pozerám na vidiečanov, ktorí usilovne pracujú na svojich políčkach. Život plynie pomaly, na poliach sa toho veľa nezmenilo za posledných tisíc rokov. A predsa tí, čo majú pole v blízkosti Nílu sú šťastní. Majú vodu a stravu, a voda sa tu cení viac ako všetko bohatstvo na svete. Len niekoľko desiatok kilometrov od Nílu je len púšť a skaly, ktoré sa tiahnu stovky a stovky kilometrov. Toto zistím onedlho po ceste do Káhiry, kde novovzbudovaná diaľnica prechádza stovky kilometrov po piesočných dunách. Len občas sa nájde malá oáza s občerstvením a nápojom.

 Dnes si však užívam krásny západ slnka s pohárom mätového čaju v ruke. Slnce sa nám predvádza v celej svojej ohnivej kráse a potom sa znenazdajky sková za hory. A v tom okamžiku pocítime závan chladu a je čas ísť naspäť do hotela.

Ďalší deň nás čaká západná strana rieky, mesto mŕtvych – Údolie kráľov.

Tentoraz si na prepravu cez rieku neberieme kompu, tie boli v podstate zrušené, a od  roku 2006 sa používa takmer výhradne  most cez rieku, ktorý bol postavený  niekoľko kilometrov hore po prúde od centra mesta Luxor. Asi po pol hodinke cesty mikrobusom sme prichádzame na druhý breh.

Zastavujeme na parkovisku pred ďalšou z egyptských atrakcií. Memnonove kolosy sú dve sediace sochy faraóna Amenhotepa III. Hoci sú čiastočne poškodené zemetrasením i drancovaním, stále sú pripomienkou bohatej egyptskej histórie. Ako obyčajne trochu si posedím v tieni a obdivujem to, čo sa skrýva za ľudským snažením.

A potom nás čaká Údolia kráľov. Už po vystúpení z autobusu pozerám na hrobky vysoko v skalách a a malé pohrebiská, kde svoj odpočinok našli nespočetní robotníci faraónskych hrobiek a niekdajší strážcovia hrobov. Dnes sa po areáli tmolí okolo dvadsiatky robotníkov s čakanmi a lopatami. V turbanoch a dlhých košeliach pripomínajú dávno zašlé časy. Skrátka faraóni majú stále svojich verných služobníkov, ktorí oprašujú ich pamätníky a držia v úcte zašlú slávu našej minulosti. Prichádzam na miesto, kde sa veľa nezmenilo. Minulosť, prítomnosť a budúcnosť sa tu stretávajú v jednom bode.

V priebehu stáročí bolo z hrobov ukradnuté takmer všetko. Zostalo však veľa, čo sa ukradnúť nedalo. Reliéfy, nádherné nástenné maľby, z ktorých niektoré vyzerajú tak zachovalo, ako keby boli namaľované iba včera. A v roku 1922 sa tu našiel Tutanchamónov nevyrabovaný hrob, ktorého poklady sa dnes nachádzajú v múzeu v Káhire. Aby zostalo aspoň niečo, tak egyptská vláda, zakázala vyvážať všetky kamene, historické či prírodné artefakty. A tak sa stáva, že na hraniciach turistom zhabú akýkoľvek kúpený a draho zaplatený polodrahokam, či kameň.

V údolí kráľov nám lístok umožňuje navštíviť tri hrobky. Z desiatky hrobov, ktoré sú tu je bežne pre verejnosť otvorených päť až šesť, z ktorých si môžme vybrať, ktoré navštívime. Z parkoviska nás miestny vláčik privedie k hrobom, kde sa vydávame do vnútra  - rozľahlými chodbami s dvoma medzipriestormi pripomínajúcimi konštrukciu v pyramídach. Steny sú bohato zdobené maľbami a reliéfmi. Chodby sa tiahnu hlboko do zeme. Sú dlhé niekoľko desiatok metrov a na konci chodby sa nachádza miesto pre sarkofág. Poklady z hrobov včítane sarkofágov sú dnes v múzeu v Káhire.

Napriek tomu, že hrobky kráľov sú takmer prázdne, miesto má stále mystickú atmosféru. Stačí privrieť oči a predstaviť si všetkých zúčastnených, ktorí sa na stavbách hrobiek podieľali, a aj tých, čo tu našli večný odpočinok. Naokolo sa tiahne majestátna hradba kamenných kopcov, a v kopcoch vidieť menšie jaskynky tých, ktorí tu spočinuli, keď hroby budovali. Všade naokolo je dlhé tiahnuce sa údolie. Obklopuje ma ticho púšte a posledného odpočinku. Miesto mŕtvych, miesto kde sa podľa legendy prechádza z jednej strany na druhú. Miesto, ktoré spája živých a mŕtvych.

Luxor je miesto slnka, Nílu, úrodnosti, miesto, kde každý kameň má svoju históriu.  Tu sa odvinul kus našej minulosti. Dávne obrazy sa vkrádajú potichúčky do našich snov...a splietajú sa s tým, čím sme dnes. Tieto obrazy dávnej minulosti, sú stále tu, a  vytvárajú v našej mysli fantáziu o minulosti a možno aj budúcnosti....Nič nie je zabudnuté, naša minulosť sa skrýva v kameňoch na púšti, tak ako sa naše sny a fantázie skrývajú  v nás.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?