Začínam slovami Osha – znalca ľudskej duše. Všetci sme pútnici na ceste a postupne sa v priebehu života spoznávame. Nie sme sami, napomáhajú nám v tom naši spolupútnici. To čo nás núti hľadať, znova a znova sa vydávať na cesty je naša vlastná nedokonalosť a zraniteľnosť. V živote sme utŕžili mnohé rany, často sme zraňovali sami seba, vinili sa zo životných situácií a často nevieme ako ďalej a tak chceme vedieť, prečo je to tak. Najviac však chceme poznávať seba samých, naše vnútro, naše reakcie, náš vlastný svet.
Zároveň naše vnútro nám zrkadlí svet okolo nás. A tak sa všetci vydávame na cesty, nezáleží, či len do svojho vnútra, alebo aj na cesty do ďalekého sveta. Každé cestovanie nám prináša určitý prospech, otvára nové možnosti a cesty a nakoniec zrkadlí nám to, čo je v hĺbke nášho vedomia. Naše cesty nám ukazujú bôle, rany a neistoty, ktoré potrebujeme zahojiť a vyliečiť, aby sme sa v konečnom dôsledku stali celistvejšími a šťastnejšími ľuďmi.
Šťastný človek – to nie je fráza. Túžime potom všetci, túžime v sebe zladiť svoje materiálne a duchovné potreby, túžime zladiť prijímanie a dávanie, chceme zladiť svoje vlastné potreby a požiadavky, ktoré na nás kladie rodina, či naše okolie. A to je, myslím, hlavná úloha nášho života – vytvoriť harmonického, spokojného človeka, lebo iba taký človek vie byť šťastný. A presne to ma vyhnalo na cesty – hľadanie svojho spokojnejšieho JA. Na svojich cestách som stretla ľudí, ktorí našli spokojnosť, smiech, vnútornú harmóniu a už nenariekali nad ťažkosťami života. Toto mi dodalo chuť ísť ďalej a naďalej hľadať, pretože keď jeden z nás vie nájsť spokojnosť a radosť, musí toho byť na tomto svete dosť pre každého.
A tak som sa opäť raz vrátila do Nepálu, ktorý má trochu bližšie k nebu a tak tu môžem trochu viac popustiť uzdu svojej fantázie a nazrieť hlbšie do svojho srdca. Vnímam seba, a čo mi moje srdce hovorí a vnímam druhých okolo, lebo aj oni prechádzajú cez podobné hľadania.
Moje spojenie s Nepálom vzniklo už pred pár rokmi, ale túžba vrátiť sa sem sa vystupňovala na jeseň 2013, keď som pracovala ako opatrovateľka seniorov v Anglicku. Práca bola vcelku fajn, ale v určitom okamihu som mala potrebu ujasniť si myšlienky a akosi ma napadlo, že by som mala robiť to, čo by som si naozaj priala, aj za predpokladu, že ma čaká už len jeden rok života.
Bola to práve návšteva Nepálu, ktorá ma nadchla najviac. Prvý raz som tu bola už v roku 2011 a vtedy sa Nepál s Himalájami stali pre mňa symbolom voľnosti, nespútanosti, spirituality a spontánneho plynutia života. Ľudia sú tu v súlade sami so sebou…a s prírodou. Život plynie pomaly, nikto sa nikam neponáhľa, nikto nikomu zbytočne nenadáva. Domáci posedávajú pred malými obchodíkmi, vymieňajú si tovar za pár centov. Ženy sedia pri chodníku, štrikujú, bavia sa, prečesávajú si vlasy, perú bielizeň. Ešte aj pes má svoje obľúbené miesto, kde sa vystrie v poobedňajšej páľave.
Veľká časť života domácich sa odvíja na ulici a na chodníku. Život je ako veľká otvorená kniha. Až večer sa ľudia rozídu do svojich domovov. Toto je veľký kontrast medzi nami a východom. Ľudia sú tu prirodzene otvorení a zdieľni. Veľa aktivít je zameraných smerom von, k druhým ľuďom, nie sú tu tajnosti. Každý vie, kedy kto príde a odíde a čo si druhí myslia. My z Európy sme sa naučili skrývať svoje pocity pred druhými, dokonca aj sami pred sebou. Uzatvárame svoje myšlienky do seba a bojíme sa rozprávať o mnohých veciach, bojíme sa otvoriť mnohé témy, bojíme sa pozrieť na svoje pocity, ukrivdenia a tak nastavujeme svetu len tú časť seba, ktorú chceme ukázať.
Takže aj moje vnímanie je v Nepále viac komunikatívne, viac otvorené. Prečo som však prišla práve sem? Áno, učarila mi príroda, meditačné techniky a mám potrebu byť v pozitívnom prostredí, ale je tu aj niečo viac – tibetské budhistické zasvätenia. Zasvätenie, či iniciáciu od učiteľov vnímam ako zhluky energií, ktoré sa prenášajú z generácie na generáciu cez líniu majstrov a pretože obsahujú pozitívne myšlienkové zhluky väčšej skupiny ľudí, majú veľký energetický náboj. Vedia nás naraz posunúť o veľký kus dopredu – v našom vnímaní, správaní a uvedomení si skutočností materiálneho aj duchovného sveta. Počas ceremónie majster či lama kladie otázku, či chceme zasvätenie prijať a potom lusknutím prstov prenáša časť tejto energie na nás. Prijatie iniciácie ma priťahuje ako magnet a viem, že môj čas postúpiť o krok ďalej prišiel…
Vychutnávam si však všetko, čo je okolo mňa: rôznofarebné šperky, brúsené kamene, pestré látky. A nadovšetko prírodu a kopce. Príroda má nad nami nesmiernu moc a vplýva na naše pocity a emócie. A tak vnímam krásu nedotknutých kopcov, a nekonečne krásny západ slnka, a cítim sa len ako malé zrnko piesku v porovnaní s nekonečnou prírodou. Opäť a opäť pozorujem východy a západy slnka a prežívam zvláštnu radosť. Práve v tomto okamihu som ja a príroda jedno. Zrkadlíme sa navzájom. A možno toto zrkadlenie odráža aj moje súčasné hľadanie.
