Tajomstvá šamanov.

Autor: Stanka tara Uhrinová | 8.8.2015 o 0:00 | (upravené 4.4.2016 o 20:29) Karma článku: 2,94 | Prečítané:  232x

Čo nám šepká príroda? Keď sa vysloví slovo Amazónia prichádzajú mi na myseľ šamani a liečivé rastlinky.

Liečivé rastliny mi stále nájstojčivejšie prichádzajú do života, niekedy v podobe čajov, inokedy mi sestra či priateľka prinesie bazový sirup, sedmikráskovú tinktúru, púpavový lekvár či žihlavový šalát. Nie je tomu inak ani v Peru. Tu šamani žijú priamo v lone prírody a samotné rastlinky im našepkávajú, čo je pre nás dobré. A oni tieto rastlinky naozaj vedia použiť pre naše dobro. Stretávam sa tu s ľuďmi, ktorí si prišli liečiť zdravie, nájsť mentálnu pohodu, oslobodiť sa od návykových látok, alebo si prišli liečiť rôzne choroby, ktoré bežnými metódami nedokázali vyliečiť. Podobne prichádzam aj ja. Oddýchnuť si od stresových situácií a pokúsiť sa nájsť vyrovnaný život a spokojnosť. To vlastne hľadám a riešim už dlhodobejšie.

Postupne sa budem v džungli zoznamovať s celou škálou látok, ktoré majú najrozmanitejšie účinky, od detoxikačných  ako je šťava zo stromu oja, či očistných účinkov, protizápalových aj protinádorových. Veď nie je náhoda, že tieto rastliny z Amazónie sú skúmané farmaceutickými firmami z celého sveta. Šamani a Indiáni z týchto oblastí však majú stále svoje tajomstvá. Už po stáročia si tu šamani šepkajú s rastlinkami a príroda sa im otvorila tak, že im našepkáva naspäť. A šamani sprostredkúvajú tieto poznatky aj nám laikom a ukazujú nám ako žiť v spojení s prírodou. Päť týždňov som strávila v centre liečenia a zdravia Anini Shobo a Suipino v stredisku Shipibo Indiánov blízo Pucallpy. Tu je hlavným šamanom Roger Daniel Lopez, ktorý pochádza zo šamanskej rodiny s viac ako päťsto ročnou tradíciou.

Príchod do džungle. Na letisku ma víta veľký Indián a veselo ma bozkáva na líce. Z letištnej haly ma vedie k parkovisku k niečomu, čo sa pred štyridsiatimi rokmi nazývalo autom. Zo zapaľovania a z každého priečinku trčí kopec drôtov. Čalúnenie a výplň na dverách sa už dávno rozpadli, zostal len zhrdzavený plech. Na sedadle vzadu sedí Indiánov veselý asi trojročný synček. V tmavých očkách mu hraje kopec nezbedných ohníčkov a na tvári má úprimný úsmev. Usmieva sa na mňa a zamáva mi zo zadného sedadla, keď nastupujem do auta. Nie je v ňom žiadna hanblivosť či ostýchavosť. Je to pravé dieťa prírody. Ako som zistila neskôr, toto je základná črta väčšiny indiánskych detí  - úprimnosť, bezprostrednosť, hravosť a radosť zo života. Predpokladám, že boli ďaleko menej cepované za svoju šantivosť, ako sú naše deti. Po asi štyridsaťminútovej jazde, počas ktorej naše auto drží po kope napriek všetkým výmoľom, prašnej ceste a poľným cestičkám sme nakoniec dorazili k jazeru. Po okrajoch trblietavého jazera však nebol pevný breh, len pásy splývajúceho zeleného porastu, tráva a liany a rozbahnené dno takmer neprechodné bosou nohou.

Dorazili sme na miesto, kde sa skončila cesta autom a začína sa cesta člnom po jazere. Tu sa mi zmení dopravný prostriedok aj šofér. Domorodci majú medzi sebou rozdelené úlohy aj pravidlá, kto má koľko zarobiť. Šofér si vyhodil moju veľkú 20 kg tašku nad hlavu a naložil ju do čakajúceho člna. Prvú vec, čo som si všimla bola, že čln mal kormidlo, ktoré sa podobalo na hrabličky a vskutku, týmito sa bude kormidelník prehŕňať cez závoje tráv a porastov po jazere.

Po nastúpení do člna nás náčelník svojim velikými rukami mocne potlačil, až sme sa posunuli na voľne plynúcu vodu. Jeho malý syn mu veľmi vážne pomáhal, celý spokojný, že sa môže podieľať na práci spolu so svojim ockom. Veľký náčelník nám ešte raz zamával na cestu a zakričal niečo ako: ‚vemos mañana por la noche‘…(uvidíme sa zajtra večer, čo znamenalo, že niekto ďalší bude nasledujúci deň prichádzať či odchádzať z nášho polostrova). Cesta po jazere trvala ďalšiu pol hodinu až sme sa priblížili k prekrásnemu miestu v džungli, kde budem tráviť niekoľko týždňov.

Moja chatka. Na brehu ma čakal mladý šaman, ktorý ma zobral do môjho nového domčeka zhotoveného z dreva a palmového lístia. Vzhľadom na horúčavy a miestne teploty bola časť kabíny prevzdušnená len dierkovanými mriežkami, fungujúcimi namiesto okien a zabraňujúcimi komárom vniknúť dnu – za predpokladu, že sme dobre a rýchlo zatvárali dvere. Ubytovanie bolo prekrásne, z kvalitných prírodných materiálov, so sprchou, toaletou a úžasným výhľadom na jazero. A čo je najlepšie, tento výhľad mám rovno z postele. Čo krajšie som mohla dostať ako darček v predvečer svojich narodenín? Som v svojej cabani (chatke). A tak v prvé ráno svojho pobytu sedím na terase chatky a vychutnávam si nádherný výhľad na jazero, stromy a porast navôkol; a užívam si nesmierny pokoj v náručí matky Amazónie. Súčasne sa teším z teplého slnka. Napadajú ma filozofické otázky: prečo stále nevieme, kým sme? Prečo nemáme viac úcty a porozumenia – k prírode a najmä k sebe…Prečo sa trápime toľkými stresmi a traumami? A tak dúfam, že mi matka príroda umožní zodpovedať moje otázky a možno zanechať niektoré traumy za sebou. Každá chatka má svoje meno. Moja sa volá Ronin, čo v reči Indiánov znamená anakonda, veľký had, ktorý žije v blízkosti vody. Legendy hovoria, že anakonda je statočná a odvážna a tam, kde sa nachádza prekvitá bohatý život. Jej prítomnosť spôsobuje, že rieky sú plné rýb a lesy plné vtáctva a zvierat. A tak sa začínam stotožňovať s duchom anakondy. Jej duch ma bude vítať a sprevádzať počas viacerých ceremónii s Indiánmi.

Ďalší večer. Opäť sedím na terase a pozorujem hru svetla a tieňov na jazere. Tento pohľad ma neprestane fascinovať počas nasledujúcich týždňov. Vždy je nový, meniaci sa, niečím zaujímavý, príťažlivý a nápaditý. Vždy znova a znova siaham po kamere a snažím sa zachytiť jas, silu a hru tejto meniacej sa chvíli. Do súmraku už zostáva len asi hodina času a v rákosí, kde už nedosiahnu lúče slnka vidieť vznášajúce sa roje komárov. Kritický čas nastáva najmä počas súmraku, keď už slnce zapadlo, ale ešte nenastala úplná tma – to je raj pre komáre, a podobne je to aj pri brieždení. Vtedy nám komáre dávajú pocítiť svoju silu, moc nad nami. Intenzitu každého štípanca precítime počas dvoch –troch týždňov. Keďže som v prírodnej rezervácii, odporúčané látky proti komárom sú eukalyptový a citronelový olej, ale mám pocit, že komáre sú voči nim už dosť odolné a drží ich to v primeranej vzdialenosť len krátky čas – asi tak 10 minút. Neskôr som zistila, že proti komárom vcelku dobre funguje Florida voda, ktorú šamani používajú pri ceremóniách.

Dnes si na večeru obliekam modré letné šaty a pri pohľade na ne si spomínam – naposledy som ich mala oblečené minulú jeseň. Môj priateľ prišiel na krátku návštevu. Vtedy som ešte nevedela, ako to s nami dopadne. V ďalšom sa naša láska rozbehla do všetkých kútov sveta a už sa viac nevrátila. Zostala len túžba a hrejivá spomienka pri pohľade na letný šat. A vôňa vášnivého bozku. Tak sa končí láska. A možno celkom nekončí, lebo vždy na tomto svete zostane aspoň jedna spomienka, ktorá vyvolá nežný nával v srdci pri pomyslení na svojho milého.

Skončil dnešný večer plný spomienok aj nových zážitkov. A zajtra ma čaká moja prvá ayuhuasca ceremónia. O tom nabudúce.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?