Ako išla starká, Stanka a pes Beth na vandrovku.

Autor: Stanka tara Uhrinová | 5.8.2015 o 12:41 | (upravené 5.8.2015 o 22:14) Karma článku: 3,14 | Prečítané:  203x

Kde bolo tam bolo, bolo to na anglickom vidieku, kde sa starám o starkú Irenku a jej verného spoločníka, psa menom Beth.

S Irenkou prežívame nezabudnuteľné, ale aj poučné chvíle. Keďže je po operácii mozgu, niektoré situácie a udalosti jej zostávajú v pamäti silnejšie ako iné. Nie vždy vie rozoznať medzi realitou a svojimi predstavami. Nakoniec, aj my ostatní, ktorí sa považujeme za zdravých s týmto máme niekedy problémy. Upneme sa na niektoré svoje očakávania a žiadosti a nevieme sa zbaviť naliehavých myšlienok dostať niečo (to co práve chceme) čim skôr. Tak niečo podobné prebieha aj u Irenky, len je to ešte naliehavejšie.

Irenka pochádza z anglického vidieka, vyrastala blízo lesa a tento vzťah k prírode je v nej hlboko zakorenený. Väčšinou sa ráno veľmi neponáhľa vyjsť z domu, ale dnes ráno zišla po schodoch prekvapivo rýchlo, plne oblečená a s kabátom v ruke. Oznámila, že je pripravená ísť do lesa na prechádzku. Veľmi som jej v tom neodporovala, hoci bolo skoré ráno, veď každý pohyb, ktorý spraví, jej slúži len ku zdraviu. Navyše, za normálnych okolnosti som mala problém s presviedčaním, aby išla so mnou na prechádzku. Tak som súhlasila, že pôjdem s ňou.

Irenka začala: „poďme na prechádzku do lesa a zoberme obojok pre psa, dobre?“ Prisvedčila som jej a začala jej pomáhať s gumákmi. Obúvanie gumákov sme nakoniec obe vzdali, lebo Irenka mala opuchnuté nohy. Nech sme robili, čo sme robili, nevedeli sme jej ich pretiahnuť cez opuchnuté členky. Nakoniec som jej ponúkla tenisky, ktoré bežne nosí von a pri tom sme aj zostali.

Vydali sme sa po ceste okolo domu k lesnému parku. Porast stromov bol od cesty oddelený menším plotom s dvoma schodmi, na ktoré bolo treba vystúpiť. Toto bola naša prvá prekážka. Drevené schodíky boli možno dvakrát tak vysoké ako bežný schod a Irenka nevládala zdvihnúť nohu. Úporne sa snažila - z jednej strany sa pridržala plôtika a z druhej strany som ju za ruku držala ja. Hovorím jej: „Irenka, poďme radšej okolo, toto je pre teba privysoko, aby si to preliezala. Nechcem, aby si si ublížila.

Irenka trvala tvrdohlavo na svojom: „ja som zo sedliackej rodiny“, hovori, „ja si s tým poradím“. Nasledujúce dve či tri minúty napínala všetky sily a naozaj nakoniec sa jej podarilo dostať na prvý schod a potom už preliezanie plôtika išlo hladko.

Na druhej strane za plotom pokračovala cestička hore do kopca, chvíľu sme po nej kráčali, ale toto sa Irenke moc nepozdávalo. Zanedlho odbočila doprava a chcela sa postupne dostať k ďalšej bráničke, ktorá nás vyvedie z porastu von. Postupne sme traverzovali cez zarastenú lúku a les, ale nebola tam žiadna vyšliapaná cestička. Prebíjali sme sa medzi bodliakmi a ostnatým porastom, miestami 1.50 vysokým a taktiež sme zápasili s pŕhlivou žihľavou. Irenka mala namierené k nejakým vrátam, ktoré nás vyvedú von, ale nevedela, kde presne sú, iba že je pri nich veľký strom. Pri preliezaní porastom sa nám stratil pes, ktorý očividne nemal trpezlivosť na naše pomalé obozretné kroky. Vykrikovali sme naňho raz jedna, raz druhá, ale zjavne jeho sluch už nebol taký, aký býval, alebo ho to viacej bavilo motať sa po slobode ako pri nás a tak si pes pokračoval po svojom. Potom ma starká poslala na prieskum dopredu, kde som sa takmer stratila ja, a potom som síce starkú našla, ale k dvierkam sme ešte stále nedorazili. Po dlhšom hľadaní sme k vrátkam dorazili, otvorili sme závoru a tak sme sa cez ne obe zo starkou Irenkou pretiahli. Naša sučka Beth nám ešte stále chýbala, prinajmenšom nereagovala na náš pokrik. Nakoniec som sa ju vybrala hľadať a poslala som Irenku domov. Tentoraz už po normálnej ceste.

Po neúspešnom hľadaní som sa vrátila naspäť do domu. Irenka tam už čakala sediac za stolom, celá unavená po namáhavej túre, ale po psovi stále ani chýru ani slychu. Už som si pomaly natiahla gumáky, že spravím ešte jeden okruh a tu hľa - Beth sa vytiahla z obývačky spod stola.

Takže sme sa nakoniec všetci našli, len mi zostalo ponaučenie, ako je ťažké skoordinovať výlet pre starkú, psíka, a mňa. Pritom ten psík nebol hocijaký, ale ovčiarsky, čo by mal naháňať nielen stratené ovečky, ale aj zablúdené ľudské bytôstky.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?